My-skúsení tréneri už dobre vieme, koľko mapových tréningov treba absolvovať, aby nedávno „malá“ Terezka mohla napísať: „Znova sme potvrdili naše schopnosti a už nikto nepochyboval o tom, že na Majstrovstvá v Litve pôjdeme všetci štyria dorastenci…“

A tak len čo sme spravili „bodku“ za prvou úlohou tohto leta (spraviť všetko pre nomináciu „veľkáčov“), vrhli sme sa do práce s malkáčmi, aby sme si o pár rokov mohli čítať niečo podobné o dnešných MW12…

Využili sme prvý predĺžený víkend prázdnin a vzali MW12 (ktorí nám ešte nezdrhli na prázdniny) pekne do parády. Po dlhom čase bez ozajstných pretekov im chýbala istota pri práci s mapou a tak sme to zobrali zostra. Každý tréning jedno dieťa „tieňoval“ jeden dospelý, nikam sme sa neponáhľali, stopky boli vypnuté…priamo v teréne bolo príjemne a mali sme neobmedzené množstvo času na vysvetľovanie, ukazovanie reliéfu, skúšanie azimutov… práca Mareka, Kristínky, Maroša aj Aleny priniesla na konci sústredenia zaslúžené výsledky: všetky deti bez väčších zaváhaní dokázali samé pekne absolvovať trate pripravené na pondelok ako „testovacie“.

Dobrá nálada v doteraz v takmer „mužskom“ tíme M12 (Baška je W10) bola výrazne zlepšená prítomnosťou novej dámy-šikulky Julky. No a storočia známe „kde sa dobre varí, tam sa dobre darí“ zabezpečili už tradične Marek s Kristínkou. Marek bol ale tentokrát v rámci zvyšovania kvalifikácie navyše aj v roli hlavného trénera = roznášal a znášal kontroly. Podvečer nemohli chýbať „teórie“ z dielne Aleny, Kika v roli fotografa a Maroš v hlavnej roli zabávača udržiavali neustále náladu na top bode. Pohľad našich hlavných aktérov zozbieral a pripravil Riško:

Peter.K

1.Čo sa vám najviac páčilo na tomto sústredení?

-Boli tam mäkké, pohodlné, vycpané periny. Bol tam veľký dvor a veľa času na hranie sa.  Tréneri  stavali pekne trate. Bolo tam super.

2.Čo sa vám najmenej páčilo na tomto sústredení?

 -Všetko sa mi páčilo.

3.Čo ste sa naučili/ v čom zlepšili na tomto sústredení

-Viem viac značiek a mám väčšiu istotu

4.Išli by ste ešte raz na toto sústredenie keby ste vedeli čo vás čaká

-áno

5.Aká aktivita z tohoto sústredenia sa ti najviac páčila

-hranie sa s na dvore

Júlia. S

1.Čo sa vám najviac páčilo na tomto sústredení?

– Na tomto sústredení sa mi najviac páčili trate a chata

2.Čo sa vám najmenej páčilo na tomto sústredení ?

-Na tomto sústredení sa mi najmenej páčilo to že sme sa nemohli kúpať v jazere a že sme mali malú chatu

3.Čo ste sa naučili/ v čom zlepšili na tomto sústredení?

-Na tomto sústredení som sa zlepšila v orientovaní

4.Išli by ste ešte raz na toto sústredenie keby ste vedeli čo vás čaká?

– Nie, lebo by som už vedela čo sa stane.

5.Aká aktivita z tohoto sústredenia sa ti najviac páčila?

– Teórie a voľný čas.

Richard.K

1.Čo sa vám najviac páčilo na tomto sústredení ?

-Opekanie a chata z lesom v ktorom sa dalo hrať

2.Čo sa vám najmenej  páčilo na tomto sústredení?

– Nedalo sa kúpať v jazere

3.Čo ste sa naučili/v čom zlepšili na tomto sústredení?

-Som si istejší pri behaní podľa azimutu

4.Išli by ste ešte raz na toto sústredenie keby ste vedeli čo vás čaká?

-Určite by som si tento zážitok ešte raz zopakoval

5.Aká aktivita z tohoto sústredenia sa ti najviac páčila?

-Hranie spoločenských hier počas oddychu a behanie

Lukáš. B

1.Čo sa vám najviac páčilo na tomto sústredení ?

-Na tomto sústredení  sa mi najviac páčilo  že sami dobre behalo

2.Čo sa vám najmenej  páčilo na tomto sústredení?

-najmenej sa mi páčilo že sme sa nemohli kúpať

3.Čo ste sa naučili/v čom zlepšili na tomto sústredení?

-zlepšil som sa v prechádzaní po slike line

4.Išli by ste ešte raz na toto sústredenie keby ste vedeli čo vás čaká?

-áno

5.Aká aktivita z tohoto sústredenia sa ti najviac páčila?

-lízanie zmrzliny

A tu sú fotky od Kristínky:

Linka na fotky

Tento víkend nás čakali posledné 2 nominačné preteky na Majstrovstvá Európy dorast v Litve. Všetci sme sa veľmi tešili, lebo sme vedeli, že sme poriadne trénovali a chceli sme to všetkým ukázať.

Z Bratislavy sme odchádzali už v piatok a po príchode na chatu sme ešte stihli plávanie a ľahký beh. Plný očakávania sme po večery išli spať.

V sobotu niektorí z nás vstali naozaj neskoro. Keďže bol štart pretekov až o 16.00, tak sme si mohli dať bohaté raňajky aj obed. Boli sme sa prejsť v nádherných štiavnických lesoch a postupne sme sa zbalili na odchod. Na železničnej stanici v Žiari nad Hronom sme sa stretli s ostatnými reprezentantmi, rozdelili sme sa do aút a vyrazili do Malinovej, kde nás čakala dlhá trať. Ako už je u nás bežné, štart bol oveľa neskôr, ako sa plánovalo. Na náročnej dlhej trati v ťažkom teréne plnom údolíčok a násypov sme všetci ukázali naše kvality a v konkurencii sme dobre obstáli. Vyčerpaní teplom a našim výkonom sme sa odviezli na ubytovanie, kde sme mali chutnú večeru a studenú sprchu (keďže obidva dni nešla teplá voda), hrali spoločenské hry a unavení išli spať.

V nedeľu boli raňajky skoro, takže sme nemohli spať príliš dlho. Po krátkej ceste autom nás ešte čakal dlhý úmorný výstup do kopca na zhromaždisko. Našťastie bolo v lese, takže sme sa až tak nepiekli. Po krátkom zdržaní štartu sme konečne mohli bežať posledný nominačný pretek. Čakal nás kopcovitý middle v kamenistom Lietavskom teréne. V strmých svahoch plných balvanov bolo najdôležitejšie presne sa orientovať, ale aj rýchlo vybiehať kopce. Znova sme potvrdili naše schopnosti a už nikto nepochyboval o tom, že na Majstrovstvá v Litve pôjdeme všetci štyria dorastenci – Rebecca, Tereza, Tomáš a Filip. Ako odmenu sme sa po trati hojdali na obrovských hojdačkách, ktoré sú v okolí Lietavského hradu na každom kroku.

Už len dúfať, že bude epidemiologická situácia priaznivá a 19.8.2021 budeme môcť priletieť do Vilniusu.

• 

Konečne tu bol ten deň D, kedy sme mali cestovať do Banskej Bystrice na preteky. O 16:00 sme stáli všetci nastúpený pred Terezkiným domom presne ako sme boli dohodnutí. Teda všetci až na náš odvoz. Po necelej hodine čakania nám zavolala Alenka, že sa pokazilo auto a že to ešte chvíľu potrvá. Nakoniec sa to však nepodarilo opraviť. Záchrana však bola na ceste. Prišla Kika s autom a my sme o 18:15 mohli konečne vyraziť do Banskej Bystrice. Hneď ako sme prišli, sme sa rozdelili. Niektorí išli plávať, niektorí behať a niektorí nám zostali robiť večeru. Navečerali sme sa a išli sme spať, lebo všetci vedeli, že zajtra nás čaká ťažký deň. V sobotu ráno sme sa zobudili do krásneho dňa, naraňajkovali sme sa, prichystali a boli sme pripravení odísť na preteky. Avšak v tento víkend nikto nemohol mať s autami väčšiu smolu ako my. Kikine auto totižto nenaštartovalo. Chvíľu to vyzeralo veľmi beznádejne, avšak Alenka, ktorá bola rozhodnutá dopraviť nás na preteky za akýchkoľvek podmienok neváhala a hneď zbehla za ich dobrým susedom, ktorému dodnes patrí naša vďaka, a ten nás odviezol na preteky. Štartovala som o 10:02, takže ako druhá z kategórie. Boli to moje prvé preteky asi po pol roku, takže som mala aj trochu stresu, ktorý sa však vytratil v momente, keď som dostala do ruky mapu. Trať bola pekná a nám sa do klubu ušlo pár pekných medailí: vo M-16 obsadil Filip 2. a Tomáš 3 miesto, vo W-16 Rebecca 1., v M-50 Dušan Furucz 3., vo W-45 Hana Šmelíková 2. a nakoniec aj mne sa ušlo 1. miesto.

Tak šprint bol odbehnutý a nás poobede čakal knock-out. Ten bol veľmi rýchly ako vždy a zas sa nejednému členovi nášho klubu zadarilo: Filip bol vo M-16 2., vo W-16 Terezka obsadila 3. miesto a vo W-50 bola Jela Furuczová 1. Tento náročný deň sme zakončili krátkym plávaním, večerou a oslavou Lukyho narodenín. Potom sme sa už všetci tešili do postele. V nedeľu nás čakali štafety. Vonku bolo neskutočne teplo, ale aj napriek tomu sme sa obliekli, pobalili a vybrali sa na preteky. Štafetu som bežala s Terezkou a Karolom Paluskom. Terezka bežala prvý úsek a ja počas čakania na ňu som sledovala ako dobiehajú rôzne iné kategórie. Keď som vybehla, už som cítila únavu z predošlého dňa. Našťastie som však bežala druhý, teda najkratší úsek. Na pretekoch sa však vyskytol problém, že boli zle osadené dve kontroly. Takže organizátori museli všetkým pretekárom tú časť z medzičasov vymazať. Kvôli tomu nemohlo byť ani vyhlásenie. Tak už nám zostávalo iba zakončiť tento ťažký, ale super víkend zmrzkou. Napriek všetkým ťažkostiam som si tento víkend veľmi užila a teším sa na ďalšie preteky.  

napísala Lea Kotuliaková

• 

• 

• 

Príchod bol taký ako vždy. Jedine my, Bratislavčania, sme prišli včas. Dokonca aj domáci či tréneri meškali. Ale tak, čo sa dalo robiť.

Po príchode všetkých zúčastnených, sme sa ubytovali. Chatky boli výborné a priestranné. Prvý tréning však na seba nenechal dlho čakať, a preto sme sa hneď nachystali a vyrazili.

Prvý tréning, Lemešany, sa bežal len na malom kúsku mapy, ktorý bol posiaty terénnymi tvarmi a mokraďami. Pre spestrenie a jemné uľahčenie sa na mape nenachádzali porasty. Trať bola krátka, len na rozmapovanie a zžitie sa s terénom. Na trati sa nachádzalo aj mnoho motýlikov. Samozrejme, hneď sme zožali úspechy nášho dlhodobého úsilia.

Počas cesty domov sme sa zastavili na zmrzline v blízkej obci na malebnom východnom Slovensku. Cena zmrzliny však bola na túto lokalitu prekvapivo vysoká.

Doma sme si všetci spravili akú – takú večeru a následne prišla večerná porada.

Všetci očakávali vyvrcholenie porady, a to losovanie štartovky na nominačné preteky. Štartovka nie všetkým vyhovovala, ale tak čo narobíme.

Piatkové slnečné ráno značilo príchod toho jediného očakávaného tréningu, toho nominačného na EYOC 2021. Každý z nás chcel podať čo najlepší výkon, preto sme nepodcenili žiaden detail.

Na parkovisko sme po pár chybných odbočeniach dorazili a mohla sa začať ostrá príprava. Rozcvičku a rozklus sme robili, akoby sme chceli dobehnúť všetky tie časy, keď sme to nerobili. Štart o približne 10:47 konečne začal a pretekári sa dostali do lesa, tak ako im bolo súdené.

Terén na trati bol nesmierne členitý, mnoho terénnych tvarov, bažín a skaliek nám to vôbec neuľahčovalo. Trať bola dlhá, veď preto prívlastok long. Niektorí účastníci precenili svoje schopnosti a postavili na štart ego namiesto rozumu, čo sa vo výsledkoch prejavilo. Do chyby sa dostal snáď každý, i tí najlepší. Naša skúsená skupina bežcov ale ukázala čo je v nich a obsadili popredné miesta výsledkovej listiny.

Zhromaždisko na vyhriatej lúke nás zmorilo ešte viac než samotná trať, a to nie len teplom, ale i parazitmi, ktorí na nej žili. Komáre boli všadeprítomné, muchy tak isto. Každý z nás by uvítal poobednú pauzu, ale nič také. Popoludňajší tréning už na nás čakal.

Lokalita tréningu, Zelený dvor, nebola vôbec ďaleko, ale vďaka zlej dopravnej situácii v Košiciach nám presun trval nesmierne dlho.

Štart bol zas a znova na lúke, takže opaľovanie mnohých členov výpravy mohlo pokračovať. Zároveň sa mnohí z nás zase stali hostinou pre komáre. My sme tu však pre niečo iné. Pre orientačný beh.

Teraz trošku subjektívnejší pohľad. Tréning bol tak, ako asi každý v nesmierne členitom teréne. Ja, úplne posledný štartujúci, som v lese strávil krušné chvíľky. Za celý môj pobyt v lese som skoro nikdy ani netušil, kde som, to že som objavil kontroly bol skôr zázrak než orientácia. Aj napriek tejto skutočnosti sme však v našľapanej konkurencií obsadili skvelé miesta.

Večer už sa niesol v znamení pohody, dobrých skutkov a pre mňa trochy toho motoršportu. Následne už len  spať, čakal nás zas náročný deň.

Sobotné ráno bolo už iné ako tie predchádzajúce. Opadlo napätie, všetci boli uvoľnenejší. Nanešťastie však mračná na nebesiach predznamenali škaredé počasie.

Celý deň sme mali stráviť v lesoch pri jazere Izra, neďaleko maďarských hraníc. Prvé kvapky spadli ešte počas cesty tam, následný dážď prišiel počas štartu.

Všetci pochopili, že mapník je nutná istota, i keď práve neprší. Mapu som však ochránil a mohol si nerušene vychutnať, tak ako aj ostatné dni ťažký a náročný terén. Bažiny a terénne tvary už pre nás boli druhým domovom, čo nás ale prekvapilo, boli žihľavy. Kto nemal poznamenané nohy, akoby v lese nebol. Výsledky boli zas skvelé od celej našej výpravy.

Pri jazere sme všetci po tréningu vybalili naše obedy a s chuťou sa do nich pustili. Veď kto by po tréningu nebol hladný? Nasledujúci čas bol okrem sedenia na brehu jazera sprevádzaný aj bosoráckym smiechom Rebeccy.

Okruhy, to bol poobedný tréning. V úseku, cez ktorý sme ráno len tak prebehli, sa tiahlo 8 okruhov približne s kilometrovou vzdialenosťou. Úloha bola presne, radšej ako rýchlo. 1 okruh však bol výnimkou, ten sa mal ísť najrýchlejšie, ako to šlo. Vďaka dobrej orientácii sme ho vyhrali.

Večerný dážď nás už tak veľmi po tréningu netrápil, keďže už nebolo nutné trápiť sa v lese. Mnohí polomŕtvi už skoro možno aj zaspali, keď prišiel čas na poradu.

Na nej sa dospelo k vyhodnoteniu tréningového procesu a výsledkov, i pochvalám pre našich bežcov. Avšak následne sa všetko zvrtlo a tí, čo ostali, už riešili rôzne veci opäť popretkávané Rebecciným smiechom. O jedenástej však už všetci išli vyčerpaní spať.

Nasledujúci deň bez mračien sme sa zbalili a  odišli skoro na tréning, nech všetci stíhajú vlak.

Opäť Lemešany. Čakala nás však švajčiarska hra, ťažký tréning na azimuty. A  v tomto teréne to bolo ešte náročnejšie. Aby nás tréneri nabudili, dostali sme jeden postup “na bomby“, každá kategória ten najťažší a najdlhší. Dlhý postup azimutom však nie každý dokonale zvládol. Avšak naši dobre trénovaní bežci si s traťou ľahko poradili.

Cesta naspäť na ubytovanie bola už v znamení cesty domov a vytúženého odpočinku.

Celkové hodnotenie: Sústredenie bolo neľahké a únavné, ale posunulo nás ďalej, poznáme lepšie našich súperov a súperky a máme toľko vytúžené body do nominácie.

                                                                                                                        Tomáš Kasza, M16

Ráno som sa zobudila so skvelou náladou, ktorú nezhoršilo ani škaredé upršané počasie. Dnes bol na pláne mapový tréning v Svätom Jure. Krásny les a middle to je jednoducho skvelá kombinácia. Zaparkovali sme pod lesom, obuli klincáky a celá skupinka sme sa vybrali na štart. Kým sme tam prišli boli sme do nitky premočený, ale nikomu to nevadilo, všetci sme sa s dobrou náladou rozprávali, vtipkovali a tešili sa na tréning. Na štarte nám Alenka a Maroš povedali ešte posledné pokyny ku stavu lesu a mapy a mohlo sa ísť štartovať.  Tréning bol super. Mapa sedela a mne sa behalo akoby som ani nebehala, ale skôr lietala. Tieto tréningy v daždi majú tiež svoje čaro. Les bol ako v rozprávke, zelený a celý presvetlený, lebo aj napriek daždu z času na čas vykuklo slniečko. Aj napriek pár chybám som do cieľa prišla s úsmevom na tvári tak, ako všetci ostatní. Rýchlo sme zbehli dole k autám, prezliekli sa a mne bolo len a len ľúto, že nemôžem ísť s ostatnými na druhý tréning, ktorý pre nás nachystali Alenka s Marošom. Tieto tréningy v daždi sú super, lebo na nich aspoň tak rýchlo nezabudneme. 

napísala Lea Kotuliaková W14

No a „pozostalí“ po prvom tréningu po pár minútkach cesty ďalej smerom k Pezinku po veselom žartovaní o mokrých oblečkoch vystupujú pri Zimnom štadióne (aby nám náhodou nebolo teplo) a 15min po Marošovi, ktorý roznáša už klušeme na štart. Čaká nás v lese nezvyčajná mierka (1:5000) a nezvyčajná ekvidištanca (2,5m). Poradili sme si s ňou rôzne, ale cieľom druhého mokrého tréningu bolo zbierať okrem kontrol aj vzácne skúsenosti. To sa podarilo každému malému „drsoňovi“ a tak cieľ bol splnený. No a že je všetko v poriadku vieme aj podľa toho, že už pri výkluse vykuklo slniečko a kým sme spakovali všetky haraburdy a zistili, že na prvom tréningu Alena nechala v lese jednu krabičku, malkáči tancovali na parkovisku bosí a veselo dojedali posledné koláčiky určené na dnešný mokrý deň.

Cestou domov Maroš ešte vybehol pre zabudnutú krabičku s lampiónom, no a mokrí a šťastní frčíme všetci domov…no krásna nedeľa to bola…

Prišli sme v stredu večer a rovno vybehli na tréning. Išli sme iba ľahký 6-kilometrový rozklus po dlhom sedení v aute a 2 náročných týždňoch pred tým. Iba mierne popŕchalo, ale aj to po chvíľke prestalo. Keď sme dobehli, prišli ostatní. Rozdelili sme si izby, a tí, čo behať ešte neboli, išli. Nanešťastie sa však strašne rozpršalo a rozsnežilo.

Ešte bola krátka porada a išli sme spať.

V štvrtok sme sa zobudili do nádherného slnečného rána. Počasie ako z rozprávky, a keďže bol pracovný deň, nikde žiadni turisti. Po raňajkách sme sa rozklusali na vlakovú stanicu Popradské pleso, kde sme sa rozcvičili a začali hlavnú náplň tréningu. Tou bol výbeh na Popradské pleso, počas ktorého sme mali riešiť sudoku. Bol to tréning zameraný na to, aby sme sa naučili čítať mapu počas behu. Obidvom sa nám darilo dobre, napriek náročnosti sudoku a ťažkým podmienkam písania na papier počas behu sme obidvaja stihli naše sudoku vyriešiť ďaleko pred cieľom. Počas trate nás milo prekvapil sneh na ceste. Keď sme dobehli, čakal nás už iba dlhý výklus späť na ubytovňu. Po ľahkom obede sme mali voľno, takže sme hrali karty a rozprávali sa. Poobede sme sa rozdelili do skupiniek a išli dlhý beh na Jámske pleso.

V piatok sme odtiahli závesy na oknách a nálada nám klesla presne ako teplota vonku. Bolo zamračené, strašne chladno a prašalo. A to nás práve čakal najťažší tréning zo sústredenia! Deprimovaní sme sa najedli a desili sme sa momentu, kedy budeme musieť výjsť von. Rozklusali sme sa a bežali tempové behy okolo Štrbského plesa.Bolo to veľmi ťažké, ale snažili sme sa zo seba dať maximum. Poobede sme mali bežecké voľno, ale aby sme neležali v posteliach, rozhodli sme sa ísť turistiku na vodopád Skok. Väčšinu cesty sme sa zabárali do čerstvo napadaného snehu. Po ľahkej večeri sme mali ešte tréning bežeckej abecedy a techniky behu, pretože je to veľmi podstatné. Horšie počasie nám však asi výjsť nemohlo! Najprv pršalo, potom snežilo, pri nízkom skippingu nás zasypali krúpy a zvyšok času padal dážď so snehom. Vymrznutí sme sa po poučnom tréningu vrátili na ubytovanie.

V sobotu ráno sme sa prebudili do ďalšieho krásneho dňa. Ranný tréning na vodopád Skok bol vskutku pozoruhodný. Po príchode nových posíl z Košíc, ktoré sa k nám pridali sme svižným tempom vybehli hore. Panoramatický výhľad na zasneženú krajinu pod nami si zaslúžil zopár fotiek a vtipných videí. Pri zbehu dole sme si užívali posledné dúšky tohtoročnej nádielky snehu, ktorá bola v týchto nadmorských výškach ešte stále dosť úctyhodná. Preháňali sme sa ako deti medzi turistami, padali sme k zemi ako hrušky na jeseň, a predsa to bola číra radosť čo z nás prúdila po príchode na ubytovanie.

Medzi tréningami sme si čas krátili ako vždy varením a leňošením. Každí sa snažil zregenerovať a uvoľniť pred nasledujúcim tréningom – terénnymi okruhmi.

Okruhy boli vytvorené Duškom, ktorý ich deň predtým dlhé hodiny tvoril v zákutiach okolo Jazierok lásky. Chlapci aj dievčatá mali svoje vlastné okruhy podľa náročnosti a schopností. Boli popretkávané skalami, bažinami, dokonca aj snehom. Počas týchto neľahkých okruhov sme ešte museli aj čítať text, ktorý bol vybratý tak, aby nás aj poučil. Témou textov bolo behanie a tréningy a to, ako ich zlepšiť. Ale prečítať text, keď sa prerážate cez hustník nie je vôbec ľahké. Museli sme si strážiť tempo, aby sme mohli pochopiť o čom text je.

Večera sa niesla v znamení palaciniek. Dievčatá a Duško (tomu to veľmi nešlo), robili palacinky pre všetkých, čo bolo, samozrejme, úžasné. Bola to hromada palaciniek, aby nás nasýtili, ale im sa to podarilo.

Tréneri nám zas púšťali videá zo včerajšieho večerného tréningu. Dôvodom bolo zlepšenie techniky behu, ktorá priamo súvisí s rýchlosťou. Kebyže máme zlú techniku, mohli by sme behať rýchlo, ale zranili by sme sa, a to asi nikto z nás nechce.

Nedeľné ráno sa už nieslo v znamení odchodu, ale i únavy. Tréning bol skoro, preto sme museli skoro vstávať, aby sme si stihli zbaliť všetky veci. Už nás čakal len jeden tréning.

Presne o 9:12 sme vybehli, naša skupina konkrétne na Tri studničky, čo malo byť neuveriteľných 18km! Tempo bolo svižné, ale nie rýchle a väčšina ľudí si počas behu mohla vychutnať krásnu tatranskú prírodu. Na Troch studničkách sme sa zastavili, a aj keď tam bola len jedna studnička, mohli sme sa z nej slobodne napiť. Cesta späť už nebola taká príjemná ako tá, po ktorej sme prišli. Skoro desať kilometrov stúpania na Štrbské pleso si vyberalo svoju daň, ktorú sme však všetci zvládli zaplatiť. Odmenou nám bol krásny pohľad na horské štíty pokryté snehom, ktoré sa kúpali v slnečnom svite.

Už len zbaliť a domov. Tak snáď o rok zas v Tatrách.

Tereza Kendrová, Tomáš Kasza

Tak ako minulý piatok, aj tento začal klasicky: škola, obed, pobaliť sa, nasadnúť do auta a vycestovať smerom Banská Štiavnica, kde na nás čakal nabitý program na víkend. Hneď, ako sme pricestovali na chatu, sme sa prezliekli, aby sme stihli tréning. Potom sme sa už len navečerali a išli spať, pretože na druhý deň nás čakalo skoré ráno.
Budíček v sobotu ráno bol veľmi skorý, ale vstávanie nám spríjemňovalo pekné počasie, ktoré zaisťovalo super preteky. Naraňajkovali sme sa a vycestovali do obce Lietavská Svinná, kde sa konal prvý meraný tréning.
V skalách a strmých svahoch sa nám darilo celkom dobre. V najdlhšej kategórii A Filip skončil na peknom 2. mieste , Maroš 3., Tomáš 5., Dušan 15. a Alenka napriek zdravotným komplikáciám 24.. V kategórii B skončila Rebecca na 1. mieste a Terezka na 7. Ani malkáči nám nerobili hanbu, pretože Lukáš skončil na výbornom 1. mieste a Boris hneď za ním na 2.
Po našom prvom výkone dňa sme sa rozhodli, že sa počas obednej prestávky pôjdeme pozrieť na hrad Lietava. No a potom sme sa presunuli o pár kilometrov ďalej do Rajeckej Lesnej, kde nás čakala druhá etapa.
Druhá etapa nás viacerých prekvapila. Nebola to totiž klasická dlhá trať, ale veľká väčšina sa bežala po lúkach. Trať bola síce mapovo ľahká, ale mnohí sme sa presvedčili, že pri rýchlosti robíme chyby stále. Výsledkovo nám to vyšlo nasledovne kategória A – Filip 1., Tomáš 3., Maroš 7., Dušan 16. Kategória B – Terezka 1., Rebecca 2. A kategória D- Boris 1.
Po dobehnutí sme boli síce všetci vyčerpaní, no aj tak sme neodmietli zahrať si futbal proti našim kamarátom z Banskej Bystrice. Po napínavom zápase sme nasadli do auta a vrátili sme sa na chatu.
Na druhý deň sa niektorým už vstávalo ťažšie, ale stále nás čakali dva tréningy. Doobeda sme mali spoločný beh po lesných cestách. A poobede sme si odbehli krásny, ale náročný šprint v Banskej Štiavnici. Sústredenie sme si všetci užili a určite nás posunulo o veľký kus v našej výkonnosti vpred.
výlet medzi etapami na hrad Lietava
napísala: Rebecca Herna / foto: Dušan Bukovác