Plní elánu sme 7.8. vyrážali z Bratislavy a postupne sme sa dostali až do vzdialeného centra pretekov v najjužnejšom juhu Maďarska – do okolia mesta Pécs- do dedinky Orfu a Abaliget. Po piatich hodinách boli na mieste činu prví Pattasiovci, chvíľu po nich dorazili Bukováci. Ďalšie tri posádky: Mižúrovci, Kaszovci a Paluskovci boli ubytovaní mimo kempu.
My kempisti sme stihli tréning v závrtoch – Maroš a ja sme nostalgicky spomínali na krásny čistý les, detičky: Mirko, Luky a Paťka stavali bunkre v závrtoch a ostatní nasávali vedomosti o nezvyčajnom teréne, skúšali orientačné techniky a hlavne sme sa všetci dobre pobavili.

V prvej etape sa ukázala aktuálna psychická a fyzická sila jednotlivcov- vyše 38 stupňom, horúci vetrík a najzelenšia zelená v hlbokých ryhách dali zabrať každému. Najhoršie som to zniesla ja, keď tri dni po dobratí antibiotík som bola nútená preteky vzdať. Najlepšie skončila Miška na peknom 3.mieste, z našej najsilnejšej kategórii bol najlepší Tomáš na 9.mieste. Ostatní tak všelijak.
Návrat po dvadsiatich rokoch do krásnych čistých lesov plných závrtov a nádherných rýh bol pre mňa veľkým sklamaním. Usporiadateľ nám za päť dní dal len 2x možnosť nakuknúť do ozaj pekným častí (a myslím, že ich je tu oveľa viac). Les po čase veľmi zarástol, staviteľ sa akosi málo snažil spraviť trate ozaj pekné a atraktívne. Malé nenápadne nedostatky, ktoré robia preteky „Pretekmi“ s veľkým písmenom mi tu tento rok chýbali (napr. avizovaná chýbajúca voda na štarte pre niektorých, ktorí mali smolu- po 2,5km rozkluse pri teplotách nad 30 stupňov ozaj smola../ chýbala aj lepiaca páska / veľmi dlhé cesty na štart vo všetkých etapách aj pre kategóriu RD s daným štartom napr. zapríčinili, že Luky štartoval len 1x z 5-tich dní).
Mapy na poslednej etape pre niektoré kategórie boli vytlačené s chybami, ktoré pri troške chcenia a podania protestu mohli viest k zrušeniu etapy.
Na zhromaždisku sme v Maďarsku zvyknutí na veľký výber jedál, ktorí tento rok chýbal…

No dosť kritiky. Všetci mali takmer rovnaké podmienky. Z FBA-ákov sa s nimi najlepšie popasoval opäť Filip, keď síce prvú etapu chyboval pri výbere postupu, ale ďalšie etapy už „nakupoval“ len sekundové straty: v druhej etape 9 sekúnd, v tretej 2 sekundy, štvrtú konečne vyhral. Po piatej etape a peknom finiši si zobral domov striebornú medailu. Karol skončil ôsmy, Tomáš dvanásty. Dievčatá v málo obsadenej W16C Miška štvrtá, Katka šiesta. My dospelí sme s dlhými traťami a horúčavou bojovali ako sa len dalo. Môj osobný obdiv zožala Marianna, keď dokázala 5 dní po sebe bez tréningu absolvovať ozaj kondične aj mapovo náročne trate.
Nabrali sme nové skúsenosti, mnohí z nás po prvý krát privoňali k závrtom, dobre sme sa každým dňom vykúpali v miestom aqua parku a opäť sme nastavili zrkadlo vlastným možnostiam…

Na najväčších pretekoch v Českej republike sme mali skromné zastúpenie, obaja chlapi však bojovali ako draci. Skalky ostali po minuloročnom jesennom šampionáte štafiet a družstiev na svojich miestach a tak 5-dňové preteky mohli začať.

Tomáša a Filipa zobrali pod patronát tréneri z ich českého klubu Žabovřesky Brno a veru nemali sme sa za čo hanbiť. Filip podal vyrovnané výkony, jeho umiestenia v jednotlivých etapách boli: 2,2,1,2. Po piatej etape si domov zobral krásne druhé miesto so stratou 4 sekúnd. Tomi ako menej skúsený, ale zato vytrvalý po 8,8,15,11 skončil na konečnom 10.mieste. Vo veľkej medzinárodnej konkurencii, keď H12 bola rozdelená do dvoch výkonnostných kategórii hodnotím oba výsledky v kategórii A  veľmi pekne a hlavne sú pre nás prísľubom do budúcnosti – veď budúci rok už obaja chalani môžu zbierať medaile z Majstrovstiev Slovenska a po dobrej zimnej príprave môžu snáď pomýšľať aj nad väčšími pretekmi.

Naše prvé skaly sme si užili priamo v Adršpachu – na severe Čiech. A stálo to za to.