Prišli sme v stredu večer a rovno vybehli na tréning. Išli sme iba ľahký 6-kilometrový rozklus po dlhom sedení v aute a 2 náročných týždňoch pred tým. Iba mierne popŕchalo, ale aj to po chvíľke prestalo. Keď sme dobehli, prišli ostatní. Rozdelili sme si izby, a tí, čo behať ešte neboli, išli. Nanešťastie sa však strašne rozpršalo a rozsnežilo.
Ešte bola krátka porada a išli sme spať.
V štvrtok sme sa zobudili do nádherného slnečného rána. Počasie ako z rozprávky, a keďže bol pracovný deň, nikde žiadni turisti. Po raňajkách sme sa rozklusali na vlakovú stanicu Popradské pleso, kde sme sa rozcvičili a začali hlavnú náplň tréningu. Tou bol výbeh na Popradské pleso, počas ktorého sme mali riešiť sudoku. Bol to tréning zameraný na to, aby sme sa naučili čítať mapu počas behu. Obidvom sa nám darilo dobre, napriek náročnosti sudoku a ťažkým podmienkam písania na papier počas behu sme obidvaja stihli naše sudoku vyriešiť ďaleko pred cieľom. Počas trate nás milo prekvapil sneh na ceste. Keď sme dobehli, čakal nás už iba dlhý výklus späť na ubytovňu. Po ľahkom obede sme mali voľno, takže sme hrali karty a rozprávali sa. Poobede sme sa rozdelili do skupiniek a išli dlhý beh na Jámske pleso.
V piatok sme odtiahli závesy na oknách a nálada nám klesla presne ako teplota vonku. Bolo zamračené, strašne chladno a prašalo. A to nás práve čakal najťažší tréning zo sústredenia! Deprimovaní sme sa najedli a desili sme sa momentu, kedy budeme musieť výjsť von. Rozklusali sme sa a bežali tempové behy okolo Štrbského plesa.Bolo to veľmi ťažké, ale snažili sme sa zo seba dať maximum. Poobede sme mali bežecké voľno, ale aby sme neležali v posteliach, rozhodli sme sa ísť turistiku na vodopád Skok. Väčšinu cesty sme sa zabárali do čerstvo napadaného snehu. Po ľahkej večeri sme mali ešte tréning bežeckej abecedy a techniky behu, pretože je to veľmi podstatné. Horšie počasie nám však asi výjsť nemohlo! Najprv pršalo, potom snežilo, pri nízkom skippingu nás zasypali krúpy a zvyšok času padal dážď so snehom. Vymrznutí sme sa po poučnom tréningu vrátili na ubytovanie.
V sobotu ráno sme sa prebudili do ďalšieho krásneho dňa. Ranný tréning na vodopád Skok bol vskutku pozoruhodný. Po príchode nových posíl z Košíc, ktoré sa k nám pridali sme svižným tempom vybehli hore. Panoramatický výhľad na zasneženú krajinu pod nami si zaslúžil zopár fotiek a vtipných videí. Pri zbehu dole sme si užívali posledné dúšky tohtoročnej nádielky snehu, ktorá bola v týchto nadmorských výškach ešte stále dosť úctyhodná. Preháňali sme sa ako deti medzi turistami, padali sme k zemi ako hrušky na jeseň, a predsa to bola číra radosť čo z nás prúdila po príchode na ubytovanie.
Medzi tréningami sme si čas krátili ako vždy varením a leňošením. Každí sa snažil zregenerovať a uvoľniť pred nasledujúcim tréningom – terénnymi okruhmi.
Okruhy boli vytvorené Duškom, ktorý ich deň predtým dlhé hodiny tvoril v zákutiach okolo Jazierok lásky. Chlapci aj dievčatá mali svoje vlastné okruhy podľa náročnosti a schopností. Boli popretkávané skalami, bažinami, dokonca aj snehom. Počas týchto neľahkých okruhov sme ešte museli aj čítať text, ktorý bol vybratý tak, aby nás aj poučil. Témou textov bolo behanie a tréningy a to, ako ich zlepšiť. Ale prečítať text, keď sa prerážate cez hustník nie je vôbec ľahké. Museli sme si strážiť tempo, aby sme mohli pochopiť o čom text je.
Večera sa niesla v znamení palaciniek. Dievčatá a Duško (tomu to veľmi nešlo), robili palacinky pre všetkých, čo bolo, samozrejme, úžasné. Bola to hromada palaciniek, aby nás nasýtili, ale im sa to podarilo.
Tréneri nám zas púšťali videá zo včerajšieho večerného tréningu. Dôvodom bolo zlepšenie techniky behu, ktorá priamo súvisí s rýchlosťou. Kebyže máme zlú techniku, mohli by sme behať rýchlo, ale zranili by sme sa, a to asi nikto z nás nechce.
Nedeľné ráno sa už nieslo v znamení odchodu, ale i únavy. Tréning bol skoro, preto sme museli skoro vstávať, aby sme si stihli zbaliť všetky veci. Už nás čakal len jeden tréning.
Presne o 9:12 sme vybehli, naša skupina konkrétne na Tri studničky, čo malo byť neuveriteľných 18km! Tempo bolo svižné, ale nie rýchle a väčšina ľudí si počas behu mohla vychutnať krásnu tatranskú prírodu. Na Troch studničkách sme sa zastavili, a aj keď tam bola len jedna studnička, mohli sme sa z nej slobodne napiť. Cesta späť už nebola taká príjemná ako tá, po ktorej sme prišli. Skoro desať kilometrov stúpania na Štrbské pleso si vyberalo svoju daň, ktorú sme však všetci zvládli zaplatiť. Odmenou nám bol krásny pohľad na horské štíty pokryté snehom, ktoré sa kúpali v slnečnom svite.
Už len zbaliť a domov. Tak snáď o rok zas v Tatrách.
Tereza Kendrová, Tomáš Kasza