Beháme okolo seba, zdravíme sa, žartujeme. Rozprávame hlavne o kontrolkách a málokto z nás vie o ostatných, čím sa zaoberajú v pracovnom živote.
Obrovským pracovným úspechom nášho oddielového kolegu Jana Mižúra sa v nedávnych dňoch stalo jeho vymenovanie za predsedu Dozornej rady Slovenského olympijského výboru.
Aj iní z nás majú pracovné úspechy,vôbec o tom nepochybujeme.
Janova práca je ale priamo v prospech nás všetkých – orientačných bežcov.
V časopise E-ŠPORTINFORM uverejnili rozhovor s Janom:
Nedávno ste boli menovaný do funkcie predsedu dozornej rady Slovenského olympijské výboru a zároveň ste bol zvolený do funkcie hlavného kontrolóra SOV. Skúste nám popísať, v čom spočíva vaša úloha v rámci týchto funkcií?
Uvedená funkcia je vyvrcholením môjho funkcionárskeho pôsobenia v športových štruktúrach. Viem do čoho idem, všetky moje úlohy a kompetencie vymedzuje zákon o športe. Momentálne sa chystám na skúšky, a ak ich zdarne zvládnem, potvrdím svoju funkciu.
Rezortné strediská vrcholového športu sa už od čias minulého režimu v bývalom Československu a následne po rozdelení federácie aj na Slovensku sústredili pod dohľadom ministerstiev obrany, vnútra a školstva. Otázka racionalizácie, reformy rezortných stredísk, či dokonca vzniku jedného spoločného centra vrcholového športu zaznieva už dlhšiu dobu. Aké sú podľa vás klady a zápory takéhoto riešenia, alebo zachovania súčasného stavu?
Nakoľko pracujem od roku 1991 vo vrcholovom stredisku športu patriacemu rezortu školstva, zažil som počas môjho pôsobenia viac snáh o vytvorenie jedného komplexného centra vrcholového športu. Ani jeden z pokusov nevyšiel. Ideálna šanca tu bola pri tvorbe nového zákona o športe, ale ani tentoraz nedošlo k spoločným prienikom. Takže súčasný systém zabezpečenia vrcholového športu cez strediská bude závisieť vo výraznej miere na úrovni spolupráce a dohôd medzi strediskami obrany, vnútra a školstva. Osobne vidím, že táto spolupráca funguje a naberá, ako my orientační bežci hovoríme – správny smer.
Strešná organizácia športu je tiež témou, ktorá je predmetom diskusií v športových kruhoch na Slovensku. Vieme, že v minulosti tu takáto organizácia bola a snahy o znovu vytvorenie podobnej organizácie stále pretrvávajú. Ako sa vy pozeráte na jej úlohu a význam pre športové subjekty u nás?
Dobre ste poznamenali, že v minulosti takáto organizácia bola. Problémy však začali potom, čo štátne orgány prestali financovať „strechu“ a rozhodli sa financovať jednotlivé športové subjekty samostatne. Osobne som iniciatívu Slovenského olympijského výboru o vytvorenie strešnej organizácie privítal a budem ju podporovať. Hlavne pre malé športy to má veľký význam, nakoľko v tom vidím silu v našom zastupovaní voči štátnym orgánom a iným subjektom, ktoré by nám mohli pomôcť v napredovaní.
Na oblasť financovania športu vplýva v súčasnosti viacero faktorov, napríklad počet zvyšujúcich sa športov, budovanie športovej infraštruktúry, stúpajúce náklady vyplývajúce z rozvoja, vedeckého pokroku či stúpajúcich organizačných i bezpečnostných nárokov. V čom tkvie podstatný rozdiel medzi financovaním športu v bývalom režime a súčasnosťou?
Nevidel by som tento problém tak, že by sa malo porovnávať, ako to bolo v minulosti a ako je to teraz. Každá doba prináša so sebou veľa dobrého, ale aj problémových situácií. Myslím si, že v poslednom období ide do športu primerané množstvo financií a podporuje sa veľa športových aktivít súvisiacich so zdravým životným štýlom. Nemôžeme však čakať len s otvorenou náručou, musíme aj my v rámci svojich športových štruktúr urobiť niečo, čo prinesie vytúžený výsledok. Nám sa napríklad v našom zväze darí v zabezpečení školských súťaží. Dokázali sme zapojiť do nich v minulom školskom roku vyše 2 500 detí zo základných a stredných škôl, pričom členská základňa nášho zväzu neprevyšuje 800 členov.
Život zväzov zásadne ovplyvnili legislatívne zmeny súvisiace s novým zákonom o športe. Ste nielen dlhoročný zamestnanec rezortného strediska vrcholového športu, ale aj funkcionár športového zväzu. Aký je teda váš pohľad na súčasnú situáciu a dopady zákona na každodenné fungovanie zväzov po niečo viac než dvoch rokoch od jeho platnosti?
Vo zväzových štruktúrach pracujem od roku 1989, z toho osem rokov som vykonával funkciu predsedu Slovenského zväzu orientačných športov a bez prestávky som členom jeho výkonného výboru. Môžem teda porovnávať. Je to pre náš malý šport veľmi ťažké obdobie, nakoľko posledné dva roky priniesol hlavne veľa administratívnej práce. Na bedrách jedného človeka, ktorého si môžeme v zmysle platnej legislatívy vyfinancovať zo štátnych dotácií, je zabezpečenie všetkých činností súvisiacich s fungovaním zväzu. Bez dobrovoľnej pomoci našich ďalších obetavých členov by to tento jednočlenný aparát asi nezvládol. Platný zákon o športe pozabudol na to, že sú tu aj malé športové zväzy, od ktorých štátne orgány požadujú za minimálnej podpory profesionálne výkony.
Dá sa objektívnym spôsobom porovnávať otázka financovania športu u nás a v zahraničí? Máme na mysli skôr krajiny, ktoré sú s nami všeobecne porovnateľné. Bolo by možné prevziať alebo aplikovať zahraničný model financovania športu alebo jeho časť u nás, alebo je táto oblasť výsostne špecifická pre každú krajinu?
Toto je veľmi ťažká otázka, na ktorú sa aj ťažko odpovedá. V minulosti sme vyskúšali mnohé systémy podpory športu a získali aj informácie o tom, ako to beží v zahraničí, resp. v okolitých krajinách. Ťažko sa asi dá nájsť systém, ktorý by vyhovoval všetkým bez výnimky. Osobne si myslím, že súčasný systém by sa mohol zjednodušiť a navrhol by som doň zapracovať hlavne jednoznačné merateľné ukazovatele (napríklad výsledky a členskú základňu).
Ako bývalý športovec a potom dlhoročný funkcionár konkrétneho športového odvetvia (orientačný beh), ktoré nepatrí medzi tzv. veľké športy, poznáte pomery v oblasti ekonomiky, vnútorného chodu klubu a jeho zabezpečenia, financovanie, materiálne vybavenie, organizačné zaistenie podujatí atď. Akou formou sa dajú pri veľmi skromných pomeroch a obmedzených možnostiach (vy)riešiť vzniknuté problémy existenčného charakteru, keď ide často až o holú existenciu klubu i športu ako takého?
Tak ako som to už v predchádzajúcich odpovediach formuloval. Nemôžeme sa spoľahnúť len na štátnu podporu. Sme občianske združenie, ktoré by malo financovať svoju činnosť aj z iných zdrojov, ako sú štátne. Napríklad dobre vypracovaný systém výberu členských príspevkov, nadačný systém, organizácia významných podujatí a podobne. V našom orientačnom športe určite platí systém ponuky a dopytu. Ak chcem absolvovať kvalitnú súťaž, tak si ju nájdem a na ňu vyčlením aj financie zo svojho osobného rozpočtu a zaplatím si ju (bez ohľadu na to, či toto podujatie je zorganizované u nás doma alebo v zahraničí).
Univerzitný šport je tiež jednou z domén, v ktorej sa realizujete ako funkcionár. Aký je Váš pohľad na úlohu a význam univerzitného športu na Slovensku?
Univerzitný šport je mi tiež blízky, nakoľko som v ňom zažil veľmi veľa pekných chvíľ. Svoje pôsobenie som začal ako člen Slávie Farmaceut Bratislava, kde som sa dostal počas mojich štúdií v Bratislave ako úspešný reprezentant. Doteraz som klub nezmenil a stále v ňom pôsobím. V štruktúrach univerzitného športu zastávam funkciu vedúceho športovo-technickej komisie zodpovedného za orientačný beh v SAUŠ. Univerzitný, ako aj školský šport na Slovensku majú veľký význam, hlavne vo vytváraní podmienok pre športovanie, či už ide o vrcholový alebo šport pre všetkých.
Je o Vás známe, že ste nie len zanietený športový fanúšik, ale aj aktívny športovec. Orientačný beh je krásna športová disciplína, kde človek trávi množstvo času v prírode na čerstvom duchu. Zúčastňujete sa dokonca aj súťaží vo svojej vekovej kategórii. Prezraďte nám, ako sa stále udržiavate vo forme?
Orientačný beh je šport, v ktorom sa vypisujú súťaže podľa vekových kategórií, čiže súťažím s vekovo rovnakými partnermi. Ešte aj teraz behávam tri až štyrikrát do týždňa, stal sa zo mňa víkendový bežec. Mám radosť z pohybu v prírode a v priebehu roka si už vyberám súťaže v tých lokalitách, v ktorých som ešte nepretekal.
Prečítajte si zaujímavosti zo sveta slovenského športu:
E-Sportinform_01_2018
