Marek rád pripomína deťom, že posledným krokom jedného tréningu začína príprava na ten druhý.
V praxi to znamená pre pretekára veľa práce: vyklusať sa, vystrečingovať (v normálnych časoch nahradiť inou regeneráciou), osprchovať, napapkať, zakresliť postupy a vypísať tréningový denník a šup do postele zbierať energiu na druhý deň.
To všetci poznáte a pravidelne robíte, žiadne novinky…

Ale viete čo Marekova čarovná veta znamená pre trénerov?
Ešte pred ukončením Vášho tréningu treba kontroly z lesa pozbierať, doma dať vysušiť a opäť poskladať.

Laci príde vymrznutý domov, sadne za počítať a spracuje výsledky.
Okrem toho treba krabičky pekne poukladať a ak sú špinavé od blata aj vyčistiť.

Maroš a Alenka vedú na základe výsledkov a medzičasov dlhé rozhovory, čo komu nešlo a teda kam by sme mali ísť nabudúce, aby sme to natrénovali. Po výbere terénu začína „čarovanie“ s mapou. V okolí Bratislavy máme mapy dosť staré, porasty sú neaktuálne, cesty sa menia. Niekedy je čas skočiť priamo do terénu a poobzerať sa, čo sa nové v lese udialo.

Keď nie je čas za svetla, sadne Maroš k počítaču a čaruje…z rôznych zdrojov sa snaží mapu čo najviac aktualizovať. Neraz tomuto „aktualizovaniu“ mapy venuje aj 3-4 hodinky, ktoré by inak mohol venovať svojmu spánku.

Keď je mapový podklad čo najlepšie pripravený, sadne k počítaču Alenka (alebo pokračuje Maroš) a po 1-2 hodinkách práce sú pripravené trate.
Ostáva poslať prihlasovací email, počkať na prihlášky, zostaviť štartovku a poslať pokyny. V praxi to znamená opäť sa niekoľko krát pripojiť k počítaču a všetko doviesť do zdarného konca.

Treba sadnúť do auta a ísť ich vytlačiť. V prípade zlej predpovede počasia nachystať do mapníkov.

Keď je kontrol v lese naplánovaných veľa alebo podľa štruktúry tréningu nám niekedy treba zohnať pomoc pri roznose a zbere kontrol.

V deň D a hodinku H už len dúfať, že počko nám bude priať, všetci budú dobre rozcvičení, nikto sa nezraní no a s napätím počúvať vaše zážitky z lesa…
Kruh sa zatvorí a my začíname odznova… dúfam, že aj vy…

Pre malých aj veľkých, pre začiatočníkov aj skúsených borcov sme pripravili nový metodický materiál – aktualizáciu starého vydania z roku 2015 podľa novej „lesnej“ aj „šprintovej“ normy.

Záujemci kontaktujte prosím Alenu email

Nové vydanie 2019

Beháme okolo seba, zdravíme sa, žartujeme. Rozprávame hlavne o kontrolkách a málokto z nás vie o ostatných, čím sa zaoberajú v pracovnom živote.

Obrovským pracovným úspechom nášho oddielového kolegu Jana Mižúra sa v nedávnych dňoch stalo jeho vymenovanie za predsedu Dozornej rady Slovenského olympijského výboru.

Aj iní z nás majú pracovné úspechy,vôbec o tom nepochybujeme.
Janova práca je ale priamo v prospech nás všetkých – orientačných bežcov.

V časopise E-ŠPORTINFORM uverejnili rozhovor s Janom:

Nedávno ste boli menovaný do funkcie predsedu dozornej rady Slovenského olympijské výboru a zároveň ste bol zvolený do funkcie hlavného kontrolóra SOV. Skúste nám popísať, v čom spočíva vaša úloha v rámci týchto funkcií?
Uvedená funkcia je vyvrcholením môjho funkcionárskeho pôsobenia v športových štruktúrach. Viem do čoho idem, všetky moje úlohy a kompetencie vymedzuje zákon o športe. Momentálne sa chystám na skúšky, a ak ich zdarne zvládnem, potvrdím svoju funkciu.
Rezortné strediská vrcholového športu sa už od čias minulého režimu v bývalom Československu a následne po rozdelení federácie aj na Slovensku sústredili pod dohľadom ministerstiev obrany, vnútra a školstva. Otázka racionalizácie, reformy rezortných stredísk, či dokonca  vzniku jedného spoločného centra vrcholového športu zaznieva už  dlhšiu dobu. Aké sú podľa vás klady a zápory takéhoto riešenia, alebo zachovania súčasného stavu?
Nakoľko pracujem od roku 1991 vo vrcholovom stredisku športu patriacemu rezortu školstva, zažil som počas môjho pôsobenia viac snáh o vytvorenie jedného komplexného centra vrcholového športu. Ani jeden z pokusov nevyšiel. Ideálna šanca tu bola pri tvorbe nového zákona o športe, ale ani tentoraz nedošlo k spoločným prienikom. Takže súčasný systém zabezpečenia vrcholového športu  cez strediská bude závisieť vo výraznej miere na úrovni spolupráce a dohôd medzi strediskami obrany, vnútra a školstva. Osobne vidím, že táto spolupráca funguje a naberá, ako my orientační bežci hovoríme – správny smer.
Strešná organizácia športu je tiež témou, ktorá je predmetom diskusií v športových kruhoch na Slovensku. Vieme, že v minulosti tu takáto organizácia bola a snahy o znovu vytvorenie podobnej organizácie stále pretrvávajú. Ako sa vy pozeráte na jej úlohu a význam pre športové subjekty u nás?
Dobre ste poznamenali, že v minulosti takáto organizácia bola. Problémy však začali potom, čo štátne orgány prestali financovať „strechu“ a rozhodli sa financovať jednotlivé športové subjekty samostatne. Osobne som iniciatívu Slovenského olympijského výboru o vytvorenie strešnej organizácie privítal a budem ju podporovať. Hlavne pre malé športy to má veľký význam, nakoľko v tom vidím silu v našom zastupovaní voči štátnym orgánom a iným subjektom, ktoré by nám mohli pomôcť v napredovaní.
Na oblasť financovania športu vplýva v súčasnosti viacero faktorov, napríklad počet  zvyšujúcich sa športov, budovanie športovej infraštruktúry, stúpajúce náklady vyplývajúce z rozvoja, vedeckého pokroku či stúpajúcich organizačných i bezpečnostných nárokov. V čom tkvie podstatný rozdiel medzi financovaním športu v bývalom režime a súčasnosťou?
Nevidel by som tento problém tak, že by sa malo porovnávať, ako to bolo v minulosti a ako je to teraz. Každá doba prináša so sebou veľa dobrého, ale aj problémových situácií. Myslím si, že v poslednom období ide do športu primerané množstvo financií a podporuje sa veľa športových aktivít súvisiacich so zdravým životným  štýlom. Nemôžeme však čakať len s otvorenou náručou, musíme aj my v rámci svojich športových štruktúr urobiť niečo, čo prinesie vytúžený výsledok. Nám sa napríklad v našom zväze darí v zabezpečení školských súťaží. Dokázali sme zapojiť do nich v minulom školskom roku vyše 2 500 detí zo základných a stredných škôl, pričom členská základňa nášho zväzu  neprevyšuje 800 členov.
Život  zväzov zásadne ovplyvnili legislatívne zmeny súvisiace s novým zákonom o športe. Ste  nielen dlhoročný zamestnanec rezortného strediska vrcholového športu, ale aj funkcionár športového zväzu. Aký je teda váš pohľad na súčasnú situáciu a dopady zákona na každodenné fungovanie zväzov po niečo viac než dvoch rokoch od jeho platnosti?
Vo zväzových štruktúrach pracujem od roku 1989, z toho osem rokov som vykonával funkciu predsedu Slovenského zväzu orientačných športov a bez prestávky som členom jeho výkonného výboru. Môžem teda porovnávať. Je to pre náš malý šport veľmi ťažké obdobie, nakoľko posledné dva roky priniesol hlavne veľa  administratívnej práce. Na bedrách jedného človeka, ktorého  si môžeme v zmysle platnej legislatívy vyfinancovať zo štátnych dotácií, je zabezpečenie všetkých činností súvisiacich s fungovaním zväzu. Bez dobrovoľnej pomoci našich ďalších obetavých členov by to tento jednočlenný aparát asi nezvládol. Platný zákon o športe pozabudol na to, že sú tu aj malé  športové zväzy, od ktorých štátne orgány požadujú za minimálnej podpory profesionálne výkony.
Dá sa objektívnym spôsobom porovnávať otázka financovania športu  u nás  a v zahraničí? Máme na mysli skôr krajiny, ktoré sú s nami všeobecne porovnateľné. Bolo by možné prevziať alebo aplikovať zahraničný model financovania športu alebo jeho časť u nás, alebo je táto oblasť výsostne špecifická pre každú krajinu?
Toto je veľmi ťažká otázka, na ktorú sa aj ťažko odpovedá. V minulosti sme vyskúšali mnohé systémy podpory športu a získali aj informácie o tom, ako to beží v zahraničí, resp. v okolitých krajinách. Ťažko sa asi dá nájsť systém, ktorý by vyhovoval všetkým bez výnimky. Osobne si myslím, že súčasný systém by sa mohol zjednodušiť a navrhol by som doň zapracovať hlavne jednoznačné merateľné ukazovatele (napríklad výsledky a členskú základňu).
Ako  bývalý športovec a potom dlhoročný funkcionár konkrétneho športového odvetvia (orientačný beh),  ktoré nepatrí medzi tzv. veľké športy, poznáte pomery v oblasti ekonomiky, vnútorného chodu klubu a jeho zabezpečenia, financovanie, materiálne vybavenie, organizačné zaistenie podujatí atď. Akou formou sa dajú pri veľmi skromných pomeroch a obmedzených možnostiach (vy)riešiť vzniknuté problémy existenčného charakteru, keď ide často až o holú existenciu klubu  i športu ako takého?
Tak ako som to už v predchádzajúcich odpovediach formuloval. Nemôžeme sa spoľahnúť len na štátnu podporu. Sme občianske združenie, ktoré by malo financovať svoju činnosť aj z iných zdrojov, ako sú štátne. Napríklad dobre vypracovaný systém výberu členských príspevkov, nadačný systém, organizácia významných podujatí a podobne. V našom orientačnom športe určite platí systém ponuky a dopytu. Ak chcem absolvovať kvalitnú súťaž, tak si ju nájdem a na ňu vyčlením  aj financie zo svojho osobného rozpočtu a zaplatím si ju (bez  ohľadu na to, či  toto podujatie je zorganizované u nás doma alebo v zahraničí).
Univerzitný šport je tiež  jednou z domén, v ktorej sa realizujete ako funkcionár. Aký je Váš pohľad na  úlohu a význam univerzitného športu na Slovensku?
Univerzitný šport je mi tiež blízky, nakoľko som v ňom zažil veľmi veľa pekných chvíľ. Svoje pôsobenie som začal ako člen Slávie Farmaceut Bratislava, kde som sa dostal počas mojich štúdií v Bratislave ako úspešný reprezentant. Doteraz som klub nezmenil a stále v ňom  pôsobím. V štruktúrach univerzitného športu zastávam funkciu vedúceho športovo-technickej komisie zodpovedného za orientačný beh v SAUŠ. Univerzitný, ako aj školský šport na Slovensku majú veľký význam, hlavne vo vytváraní podmienok pre športovanie, či už ide o vrcholový alebo šport pre všetkých.
Je o Vás známe, že ste nie len zanietený športový fanúšik, ale aj aktívny športovec. Orientačný beh je  krásna športová disciplína, kde človek trávi množstvo času v prírode na čerstvom duchu. Zúčastňujete sa  dokonca aj súťaží vo svojej vekovej kategórii. Prezraďte nám, ako sa stále udržiavate vo forme?
Orientačný beh je šport, v ktorom sa vypisujú súťaže podľa vekových kategórií, čiže súťažím s vekovo rovnakými partnermi. Ešte aj teraz behávam tri až štyrikrát do týždňa, stal sa zo mňa víkendový bežec. Mám radosť z pohybu v prírode a v priebehu roka si už vyberám súťaže v tých lokalitách, v ktorých som ešte nepretekal.

Prečítajte si zaujímavosti zo sveta slovenského športu:
E-Sportinform_01_2018

Tak ako každú zimu, aj tento rok sa blíži čarovná chvíľa, keď môžeme povedať, čo sme počas uplynulých 12 mesiacov spravili super, čo môžeme zlepšiť a hlavne čo chceme robiť ďalej.

V skratke to zhrniem takto: Bolo to výborné a bolo to dosť…

A v detailoch?

Ako klub sme prekročili magickú stovku členov, čo doteraz nebolo nikdy v histórii nášho klubu (pamätníci, ak sa mýlim, prosím opravte ma). Nie je celkom ľahké dať organizačne dokopy takú skupinku. Administratíve (udržiavanie správnych údajov registrovaných a novoregistrovaných + prihlasovanie na preteky) sa tejto neľahkej úlohe počas celého roku venovali hlavne Jano a Peťo Mižúrovci, cez FBA stránku Braňo Kendra.

Zorganizovali sme 3 preteky oblastného rebríčka + školské preteky + 5 pretekov v presnej orientácii. Jedno kolo OR sme zrušili kvôli nepriazni počasia.
Opäť sme boli hlavní organizátori letného týždenného O-campu s účasťou 80 pretekárov. Deti mali možnosť zúčastniť sa na štyroch 2-3 dňových mapových sústredeniach.

Získali sme 5 zlatých, 5 strieborných a 10 bronzových medailí v klasickom OB a LOB. Výsledky pretekov v Presnej orientácii nájdete tu. Najviac bodovali Hanka Šmelíková a Palčo Bukovác. Nesporne za talent roka môžeme vyhlásiť Terezu Pružincovú, ktorá pod vedením Hanky raketovo nastúpila a miešala karty vo W18 celý rok. V kategórii, kde ostatné dievčatá behajú od malička zisk dvoch medailí môže znamenať začiatok peknej peknej kariéry.

Deti-ktoré ešte nemajú majstrovské kategórie-vytvorili početnú skupina približne 18 členov, ktorá pravidelne 3-4 x do týždňa trénuje. Od septembra formujeme skupinu malých detí do 8 rokov a pravidelne sa stretávame 1x v týždni.

A čo nás čaká v roku 2018? To závisí od každého z nás. Viacerým sa ponúkajú možnosti reprezentovať SR v klasickom OB aj v Presnej orientácii. Niekto chce len zažiť kopec zábavy a niekto rád chodí do lesa. Všetkých nás ale spája oranžovo-biely lampión, tak nech sa nám všetkým v roku 2018 v zdraví darí a zlaté medaily nech sú toho dôkazom !