Klub OB TUKE si vzal na plecia obrovskú úlohu a aj zodpovednosť – v roku 2020 usporiadať Veteránske majstrovstvá sveta. Prípravy sú v plnom prúde a my ich chceme podporiť. Malá generálka bola pre organizátorov pripravená v podobe tohtoročného Karst cup 2019.

Naše autá zamierili tentokrát na východ Slovenska, do Národného parku Slovenský kras. Po dlhšom čase sme mohli pretekať na Plešiveckej planine. Tá v mojich spomienkach vždy znamenala krásny orienťák a tak tomu bolo i tento rok. Závrty vždy preveria absolútnu pripravenosť pretekára – či je teplo, či prší. Silné nohy, pevnosť v členkových kĺboch, objem pľúc pri vyliezaní zo závrtov, samotná technika behu v teréne hore i dole kopcom, v strmých svahoch závrtov. K tomu treba ovládať veľa orientačných techník – od azimutov na otvorených a polootvorených priestorov cez čistý les a húštiny, správna voľba postupov, dokonalé dohľadávky v skalných zrázikoch v stenách závrtov. Len kto toto všetko dokáže zopakovať v troch lesných etapách plus solídne zabehnúť mestský šprint, má právo na pár sekúnd slávy na stupni víťazov. A kto ozaj poctivo trénuje, toho bolo vidieť na vyhlásení jednotlivých etáp ale aj celkovom vyhlásení po 4 etapách: Rebecca druhá, Marta tretia vo W21A v chlapoch M14 Filip vyhral, Tom nešťastne štvrtý, Šimon v M21B druhý. Všetci ostatní máme svoje rezervy (ja dúfam, že každý z nás vie, kde…) a tak nám ostáva len ďalej pekne spoločne trénovať a stále hľadať kdesi v strede lesa ukryté to svoje najlepšie orienťácke „JA“.

foto od Marek

 

Na poslednú chvíľu sme sa rozhodli zavítať do Maďarska na 3-dňové preteky so štyrmi štartami v disciplíne Šprint.
Farmaceutická výprava bola tento krát poslabšia čo do počtu členov, ale výsledky sme mali výborné.
Manželia Mižúrovci si užívali víkend bez detí ale zato 5x Buky familie, hlavne tí najmladší dali o nás vedieť všade, kam sme sa pohli.
Začali sme hneď zostra-neskorými prihláškami. Pokračovanie bolo priamo na štarte, keď Maroš zaflekoval náš Oplík takmer v koridore, keďže Filipovi už bežal 7 min pretekársky čas. Cestou pred nami bola nehoda a veľakilometrová obchádzka zničila nádeje na dôkladnú rozcvičku pred šprintovým štartom. Našťastie priatelia z juhu boli ústretoví a Filčovi zmenili štart, my ostatní sme svoje štarty v pohode stíhali – Maroš 3 min po vystúpení z auta, Luky 4 a Paľčo myslím 6.
Všetci sme bojovali o prvé priečky ako draci, navzdory nepriazni osudu Filip a Palčo vybehli druhé miesta so 17sek stratou, Palčo s 28sek,ostatní sme smelo hájili farby FBA. Malé mestečko s domčekami a nízkymi paneláčkami, ale zaujímavou stavbou tratí vydalo na pekný šprintík.
Ubytovanie sme mali v úžasnom čistom kempe na poloostrove tvorenom riekou, ktorá bola taká široká, že sa tam dalo krásne kúpať. To mlaďasi samozrejme ešte večer využilia do stanu sme zaliezali úplne potme.
Ráno sme mali vstup do karantény už do 8,30 hod-obrovského kúpaliska pár sto metrov z nášho poloostrova. S tým samozrejem problém nemal nikto a tak sme všetci tentokrát stihli nulový štart o deviatej. Trať bola pomotaná po celom kúpalisku, staršie kategórie vybehli aj do kukurice. A potom šup na tobogáne, šmykľavky a výrivky… regenerácia bola plánovaná až do 15,00. Počasie ale zaúradovalo a zariadilo povinný odpočinok od 14 hod v stane. Počas búrky s hrmením a bleskami sme nechceli byť na kupku. Usporiadateľ to ale mal silno po kontrolou a cca 5 min pre nulovým štartom vyšlo slniečko. Keď sme otvorili stan, na „dopľutie“ sme mali 3ks a ďalších veľa-veľa všade naokolo.
S radosťou sme vybehli v ústrety novému O-dobrodružstvu. Kvality máme, o tom potom. Filip tvrdo súperil s veľkou výpravou chlapcov z Izraela a pekne hájil farby SR aj FBA. Palo v hlavnej kategórii nedal vydýchnuť nikomu. Takže večer bolo v skupinke opäť veselo a voda striekala kade-tade. Na obed sme mali také veľké langoše, že traja sme ledva zjedli jeden…Ďalšia búrka nás vyhnala z kúpaliska zasa až o 19 hod. Napriek protirečenie detí si myslím, že to bolo fajn zariadené, pretože sme všetci zaspali okamžite.
Zo štyroch štartov sa každému jeden najhorší škrtal a tak sme vedeli, že Palčo je už víťaz a Filip ešte o zlato musí zabojovať. Čas sa prepočítaval na body, aby to bolo spravodlivé. Filipovi napriek víťazstvam v sobotu poobede a v nedeľu zlato tesne ušlo, ale my sme aj tak mali byť na čo hrdí… Paľčo si posilnil šprintové sebavedomie z konkurencii z rôznych krajín, Filip natrénoval šprintovú psychiku, Luky nabehal v Open toľko km a kontrol, čo ešte nikdy nie. No a my ostatní veteráni sme si užívali dovču… Vyhlásko malo byť v nedeľu o 13,30  a tak sme sa ešte utekali kúpať. Lenže to chceli asi aj usporiadatelia, vyhlásko posunuli a tak Filipových 10 sekúnd slávy nahradil aspoň Palčo slávnostným odovzdaním medaile a miestneho medíku…
mapy:

a pár foto:

 

 

 

Už toľkokrát to každý z nás počul, tak teda prečo nie?
Slovo dalo slovo, pár emailov, pár telefonátov, veľa očakávaní a už vyráža 20 Farmaceutov na sever. Konkrétne do mestečka Ronneby na juhu Švédska (s tým severom treba opatrne!)

A to by neboli orienťáci, keby každý nevymyslel svoj ideálny postup. A tak nečudo, že päť posádok našlo päť rôznych spôsobov ako sa tam dostať. Využili a nakombinovali sme všetky druhy dopravy, ktoré si viete predstaviť: letecky, trajektom, vlakom a dokonca aj mestskou dopravou. Každá rodinka inokade, tak ako to má na dovolenke byť: ako sa komu páči. Komu sa podarilo prísť v sobotu skôr, stihol odskúšať ešte pred prvým pretekom slanosť mora na konci nášho mestečka.

Prvý zoznamovací tréning sme mali v lese hneď za ubytovaním. Potykanie so severom nebolo až také náročné, na juhu Švédska sú lesy predsa len zmiešané a boli sme v srdci civilizácie. Napriek tomu sme sa cestou na štart stihli zoznámiť so skalnými platňami, s tým, že 1m vysoké (vo švédskom prípade nízke) kamene a zrázy v mape ani nie sú, že bažinky sú aktuálne na naše šťastie dosť suché a nie sú plné komárov, napriek tomu v lese dobre rozpoznateľné). V závere tréningu sa všetci šťastne našli a hurá na prvú večeru.
Druhý deň sme opäť sadli do áut a vydali sa na východ k mestečku Ahus.

Doobeda sme za slabého dažďa mali klasickú trať v zalesnených pieskových dunách – niečo ako naše Záhorie, ale oveľa členitejšie.

Počas prestávky medzi tréningami nasledovalo kúpanie v mori-pri čiernej oblohe, daždi a 17C. Nič nevadí, veď sme na severe! Marekov prémiový obed na pláži nám dodal síl na poobedie. Mäkký terén sme zmenili na extra veľké skalné platne s poriadne severským duchom so zameraním všetko si dôkladne poobzerať – každý si formou scorelaufu vybral kam chce ísť (okrem tých, ktorým to tréneri vymysleli…).

Unavení sa vraciame na ubytko a na večeri tankujeme plné nádrže. V pondelok ráno vybiehame do krásneho lesa s ťažkou podložkou, troškou kopcov a náročnámi kontrolami. Poobede sú v pláne dvojičky v teréne okolo jazera plnom múrikov a obrovských balvanov.

Už pri roznose zisťujeme, že kamene nižšie ako ja sa mapárovi nezdali dôležité a kým zavesím prvý lampión, tak ho prekladám z toch kameňov na ten štvrtý správny. Kúpanie v jazierku pred aj po tréningu bavilo všetkých. Spoločnosť nám robila miestna húska, ktorá chcela odskúšať všetko – od plastovej fľašky až po mapu. Postupne stupňujeme mapovú náročnosť,

v utorok ráno nás čaká ukážka najťažšieho terénu tohto sústredenia. Vyrážame na sever. Po 30min cesty zastavujeme v rozprávkom lese plnom čučoriedok a poriadnych balvanov, no radosť behať! Trošku mrholenia nikoho neodrádza, práva naopak. Forma tréningu – klasika s viacerými motýlikmi na skrátenie, ideálne bolo vychutnať si celé 4km. Poobede nás čakal opäť úplne iný typ terénu – poloostrov Knoso s líniou, ktorú navrhol Filip. Kto behal doteraz tréningy naplno, mal už toho ozaj dosť a tak niektorí využili mapu na prechádzku alebo studené more na uvoľnenie nôh.

Čaká nás deň odpočinku, z ktorého sme mali svalovicu ešte dva dni. Voľno znamená voľno od behania, ale nie ležanie na pláži! V miestnom O-klube sme si požiačlai člny a poďho objavovať krásny švédskeho lesa pohľadadom z vody. 7km dlhé jazero sme prečlnkovali a na konci sme dali na pevnine piknikový obed. Potom chvíľa voľna na kúpanie a oddych a opäť do člnkov. Vo štvrtok sme naplánovali návrat do Ahus – doobeda scoreluaf pri jazere, poobede členité „Záhorie“, more nás láka a okrem toho sa tu máme všetci čo dosť učiť. Nikto z nás nevyužil príležitosť zoznámiť sa s miestnym druhom premnožených afrických prasiatok, ale z druhej strany nám to až tak nevadilo. Poobede sme sa vyhýbali koníkom a užívali ozajstnú orientačnú lahôdku (viď mapy). More sa tento krát na nás nemračilo a tak sme si ho užili zaliate slnkom dosýta.

V piatok ráno ideme opäť testovať naše O-schopnosti do ťažkého terénu zo stredy, len kúsok viac na SV. Porasty tu boli kus zmenené voči realite, ale pretekárom to stavitelia vyzradili a tak nikto nemal veľké blúdenie.

Po namáhavom doobedení sa presúvame na ubytko. Dospeláci ležia polotuhý na deke v parku, decká hrajú futbal akoby ani v lese ráno neboli. Na poobedie máme pripravené okruhy v našom lese. V rastúcim počtom tréningov su všetci sebavedomejší a to je to, prečo sme sem prišli. V sobotu ráno nás čaká rozlúčková klasika 10 min autom od ubytka. Poriadne unavení zbierame sily na jej šťastné absolvovanie. Končíme spoločným obedom od Mareka a Kiky. koniec oficiálneho sústredenia. Posádky sa odčleňujú, Komanovci a Bukováci maj ešte spoločný kus cesty na západ, tak prečo to nevyužiť na mapový tréning? Krásny poloostrov poskytoval poča stréningu úžasné výhľady na more, zatopený lom v strede mapy bol očarujúci. More ľadové a my unavení už takmer dosýta. Takmer preto, lebo sm ešte stihli pokukať miestnu raritu: Ales stenar-geometricky usporiadané balvany na vyvýšenej planine nad morom.

A to je už ozaj bodka za spoločným výletom. Lúčime sa s Komanovcami, ešte z cesty zakývame ich trajektu a už má ozaj každý svoj smer domov.
foto od Komanovci
foto od Laco
do článku sú vložené fotky z Ahus od Jarda Halača
a tu sú mapy (pri okruhoch len niektoré)
Ne ráno Ne poobede Po ráno Po poobede Ut ráno Ut poobede Štv ráno Štv poobede Pia ráno Pia poobede B1 Pia poobede B3 Pia poobede C1 Sob ráno A Sob ráno C Sob poobede C