Sviatok práce sme oslávili ako inak –prácou. Tento krát tou trénerskou. Vyrazili sme na Milovy-typický Vysočinský terén strednej Moravy. Spriatelený klub ZBM (Žabovřesky Brno) organizoval sústredenie pre svojich  17 kúskov HD 10-12.

Z Bratislavy sme sa pridali Kaszovci a Bukováci, t.j. zvýšili sme počet počet behajúcich detí o Tomáša a Filipa a staviteľa obrázkových tratí Lukáša. Alena a Maroš v roliach pomocných trénerov na roznos a znos kontrol + „stopovanie“ detí v teréne. Laco pôsobil ako pretekár kategórie Open. Počasie jarné-trošku chladno, les podmáčaný len mierne, pršalo len keď sme netrénovali. Počas troch dní sme absolvovali 6 tréningov: krátke postupy, okruhy, kombinovaný (poradie ks-línia-scorelauf-poradie ks), azimutová hviezdica, NOB a štafety.

Chlapci behávali naplno, napriek tomu nemali problém celý čas mimo tréningu a stravovania hrať futbal. V sobotu poobede pred druhým tréningom sme ešte dali turistickú vsuvku s orienťáckou mapou v ruke – výstup na Malinskú skalu.

Program bol pre deti „nabitý“, napriek tomu všetci krásne behali a nám ako trénerom sa opäť potvrdilo, že kolektív je pre deti to najdôležitejšie a že treba makať už aj v kategóriach HD 10-12, aby sme dokázali udržať krok na dorasteneckých a neskôr juniorských pretekoch.
Alena
mapy sústredenie Milovy
Sústredenie Milovy, ako to videl pretekár kategórie M10

Ubytovanie bolo super. Bolo v chatkách po 7 ľudí. Stravovanie bolo zabezpečené v hostinci u Šlechtů (mňam). Ako už písala trénerka, tak terén bol klasický “Vysočinský terén strednej Moravy” – samá skala, spadnutý konár, úžasný mach, občas prestriedaný mokraďami. Každý tréning som skončil s mokrými teniskami. Najviac sa mi páčili štafety. Ale aj ostatné tréningy boli veľmi zábavné. Medzi tréningami sme hrávali fotbal, nohejbal (to sme skúšali, ale každá lopta skončila v sieti), oberačka (fotbal na jednu bránu), proste sme blbli vonku. Pred spaním sme kecali až do neskorých večerných hodín (22:00). I keď bol budíček o 7 ráno, už o 6 sme hrali karty.
Tomáš

Sústredenie Milovy z pohľadu človeka, ktorý si myslel, že bude mať kľudný víkend 🙂

Keďže sústredenie bolo zamerané pre deti vo veku 8-12 rokov, šiel som tam skôr ako sprievod, prípadne na výpomoc. Ale nakoniec som si zabehol každý jeden tréning, ktorý bol pripravený. Ale vôbec to neboli jednoduché trate (aspoň podľa mňa), teda aspoň tie, čo boli pripravene pre najstaršie deti (tie som absolvoval aj ja). Na svoju obhajobu môžem povedať iba to, že 10 rokov som vôbec nešportoval. A tak to aj vypadalo. Bol som pomalý, v kombinovanom tréningu mi decká nadelili 20 minút, pri okruhoch som zvládol 4, pričom decká 7-8. Keď sa robila hviezdica, všetky decká spravili okolo 7-8 tratí, a ja ledva 5. A tak to bolo s každým jedným tréningom. Ale neľutujem. Tá skúsenosť stála za to. Terén bol miestami nádherný, krásny mach, len ľahnúť a spať na ňom (mäkkučký, zelenučký). Ale miestami zase pohroma, kam človek stúpil, bol po členky vo vode. Snažil som sa aspoň jeden tréning spraviť suchou nohou, ale ani raz sa mi to nepodarilo. Najhoršie to dopadlo v posledný deň. Vtedy bežali decká štafetu a tak ich tréner mi vrazil do rúk mapu so všetkými kontrolami a k tomu komentár, “Nestoj tu len tak, tu máš mapu a sprav si scorelauf”. Pre tých neznalých sa jedná o to, že si mám zvoliť vlastné poradie kontrol. Na tej mape ich bolo asi 20. A tak som vyštartoval. Začiatok bol v pohode, ale potom som sa dostal k jednej kontrole, ktorá bola na rohu “oplotenky” a odtiaľ sa malo ísť k druhej “oplotenke”. Stačilo sa vrátiť na cestu a ísť po nej. Ale ja nie, čo sa budem terigať po ceste. A tak šup, krížom cez svetlo zelené až tmavo zelené čmuhy v mape. A tak to aj dopadlo. Nebolo to len zarastené, ale aj riadne premočené. Zo začiatku som to zvládal perfektne, pokiaľ som však neskočil na jeden trs trávy, pod ktorým nebola zem. A hneď noha až po polovicu lýtka mokrá a v teniske čľapkala voda. Vravím si, že aspoň druhá je suchá. Ale aj to trvalo iba chvíľu. Jasne, tiež klamal terén. Ja som videl pevný, krásny mach, lenže pod ním bola zase voda. Našťastie tam nebolo hlboko a tak voda zaplavila iba celú tenisku. A už to čľupkalo v oboch teniskách. A napotvoru som ešte aj trocha stratil smer, a kde som skončil? No predsa pri tej kontrole na rohu oplotenky, kde som sa nechcel vracať na cestu. A tak som sa na tú cestu vrátil a ďalšiu kontrolu som našiel za 2 minúty. A ako dlho som sa tam tak zabával a blúdil? Asi 20 minút. Našťastie ostatné kontroly už boli vcelku ľahké :-).
A ešte spomeniem aj turistickú vložku. Áno, dostali sme do rúk mapu, kadiaľ sa pôjde. Keď som do nej kukol, tak si vravím, pekná trasa, mierne stúpanie po asfaltovej ceste, akurát ku koncu trocha strmšie po turistickom chodníku. Ale to by nebola skupina deciek, venujúca sa OB, keby hneď na začiatku nezvolili skratku. Miesto asfaltovej cesty, poľná, miesto mierneho stúpania, kopec, kde človek spraví 5 krokov a vystúpa o 2 výškové metre. Keď sme sa vyštverali až hore, ja som bol úplne vyšťavený a tak som si povedal, že na tú skalu sa štverať nebudem. A myslím si, že by tam hore ani nebolo miesto. Chvíľa pauzy a šup dole a pokračovalo sa ďalším tréningom.
Každú jednu chvíľu, keď sme boli na chate, som sa zvalil na posteľ a snažil som si odpočinúť. Decká tie nie, hrali fotbal, hádzali si loptu, behali, blbli. Len by som chcel vedieť, odkiaľ brali toľko energie. A to v sobotu si ešte vyskúšali aj nočný beh. Jasne, že aj ja.
Proste, krásne strávený víkend. Dúfam, že si to budem môcť niekedy zopakovať.
Laco