Kým veľkáčsky tím posilnený o Lukyho súťažili v maďarských hustníkoch, malkáči pod vedením Mareka bojovali v bratislavských kopcoch.
Cez víkend 4.3 a 5.3 2023 sa konali dva preteky v Bratislave – Snežienky a machri a Prvý jarný kufor.
V sobotu bol šprint na Kramároch, kde sa behalo hlavne do kopca . Umiestnili sme sa 1. Boris, 2.Peťo, 7.Riško v M-14 a 2.Baška vo W-12.
V nedeľu sme mali preteky v lese v Rači. V lese bolo len málo chodníkov, takže sme museli behať hlavne azimutom. A nakoniec sme skončili 1.Boris, 3.Peťo, 4.Riško v M-14 a 2.Baška vo W-12. Ja som si v nedeľu zabehal aj RD s Kajkou.
K pretekom sa vyjadrili aj ostatní:
Peťo – V sobotu bolo potrebné rýchlo mapovať a kvôli tomu som spravil pár zlých postupov. V nedeľu sa behalo v lese a bol krásny deň. Keď som sa aj stratil, vedel som sa na mape nájsť.
Riško – V sobotu boli ľahké kontroly a v nedeľu bol les bez ciest ale s pekným počasím.
Baška – Cez víkend bolo pekné počasie a všetko som vedela nájsť.
Pre veľký úspech sme sa po minulom víkende opäť vrátili na preteky do Maďarska. Tentokrát na Tipo kupa, neďaleko Budapešte.
Prvá výzva nás postretla hneď na začiatku, keď dostavník takmer zapadol do blata pri príchode na zhromaždisko. Na zhromaždisku nás však čakalo nádherné počasie, naši maďarskí kamaráti a my už sme sa už tešili do lesa. I keď mapy boli pre organizátorov pravdepodobne náročné na zelený toner, stromy ani kríky ešte nemali listy a dalo sa cez les voľne prebiehať. Trebalo si však dávať pozor pod nohy, na kameňoch sa dá zraniť raz-dva.
Po sobotnom výkone sme sa rozhodli spraviť si výlet na Floridu (penzión) a prechádzku v okolí na námestie v Štúrove. Miestna cukráreň bola na naše sklamanie zatvorená. Bez návštevy sa nezaobišla ale Ostrihomská Katedrála Panny Márie a svätého Vojtecha.
Ani v nedeľu sme nezahálali a hneď ráno sme plní síl vyštartovali na druhú časť pretekov. Dlhé postupy nejednému z nás precvičili mozgové závity. Podarilo sa nám aj opäť krásne umiestniť: Filip 1. v M18, Maroš 2. v M21A, Tomáš 3. v M18, Alenka 3. v W21B, Anka 3. v W18, Lukáš 6. v M14.
Vo vzduchu je cítiť atmosféra začínajúcej sa jari a my už sa tešíme na začiatok sezóny.
V piatok na obed sme po dlhej dobe opäť nasadli do dostavníka a vydali sa k naším južným susedom na preteky Boróka Kupá do Maďarska.
Po príchode na nádherné ubytovanie, ktoré sa nachádzalo priamo na mape, nám tréneri pripravili tréning po krásnych boróckych lúkach, ktorý nám pomohol vžiť sa do terénu.
V sobotu sme sa zobudili do upršaného rána a po tradičných pretekových raňanjkách – ovsenej kaši – sme sa presunuli na zhromaždisko. Našťastie postupne prestalo pršať, a tak sme si mohli naplno užiť skrátenú klasiku na klasických borievkových lúkach aj v čistých lesoch s mnohými detailami. Mnohým z nás sa darilo a obsadili sme popredné priečky.
Po obede nás opäť čakal tréning, tentokrát v skôr lesnej časti, častokrát až v pichľavých maďarských hustníkoch.
V neďelu sme bežali long, kde sme prešli všetky typy terénov. Najdôležitejší súboj prebiehal medzi Filipom a Marošom, ktorí mali medzi sebou po sobote len niekoľko sekúnd. Nakoniec vyhral Filip, ktorý sa zároveň umiestnil na 2. mieste v mužskej elite. Boris vyhral kategóriu M14, Tereza W18, Jonatán M18 a Alenka bola 2. vo W40.
Preteky aj tréningy sa nám veľmi páčili, jedlo bolo ako vždy skvelé, nabehali sme veľa kontrol a naučili sme sa (dúfam) každý niečo nové.
Tak ako každý rok, keď je dosť snehu a sme zdraví sme s radosťou vyrazili na Skalku, porovnať svoje sily a výdrž s ostatnými bežkárskymi fanatikmi z celého Slovenska. Predpoveď počasia na víkend bola nie že nevhodná, ale dokonca odpudzujúca až hnusná… uplynulé slnečné víkendy na horách síce nám-optimistom navrávali, že predsa nemôže na Skalke 3 dni v kuse pršať pri teplotách tesne nad nulou. No ale ako je známe, optimista je len blázon, lebo ak má byť zle, tak zle bude.
No ale keďže my máme tvrdú škrupinku a deti, ktoré vychovávame tiež, v sobotu sme vybojovali v jednotlivcoch na middli 2 zlaté (Filip, Alena) a 2 strieborné (Luky, Maroš) medaile. Ostatným vetošom sa nedarilo až tak, ako by možno chceli. Maťo Borský o 50 sekúnd zaostal za medailou a Hrnkymu vyletel pri zbesilej jazde čip do snehu, ktorý našli až organizátori po ukončení pretekov.
Daždivé popoludnie s drsným vetrom sme využili na zlepšovanie techniky (poznáte niečo lepšie???) niektorí na bežkách, niektorí na snowboarde…
Ráno sme sa prebudili do rovnako hnusného počasia, len hmla bola hustejšia než včera… No čo už, prišli sme po medaile, tak poďme na to! Pri slabej účasti z nášho klubu sme to pozliepali ako sa dalo: Terezka „podrástla“ do žien a spolu s Alenou bojovali zo všetkých síl – a obstáli na peknom druhom mieste. Filipa sme nasadili do mužov na prvý úsek – nech si mladík zasúťaží. Po peknej odovzdávke na druhom mieste Maroš „naštartoval“ a odovzdával u nás hosťujúcemu Adamovi J. z prvého miesta. No a Adam v snahe udržať čo sa dalo preletel trať, lenže bez jednej kontroly. Takže miesto slávy nastal „plač“, ale s úsmevom na perách. Veď sme tu pre zábavu a aby sme si užili to neuveriteľné počasie !!!
Vetoši po včerajšku zabrali a so cťou si prevzali bronzové medaile.
LOB-y ako každý rok sú po dlhej zime a ťažkých bežeckých tréningoch príjemné rozptýlenie a pokiaľ bude baviť usporiadateľov pripraviť pre nás túto zábavku, tak o rok sme na Skalke opäť !!!
Po dlhej, až treskúcej zime, ktorá v Bratislave síce nebola, sme sa konečne dočkali. Sústredenie v španielskom Alicante sľubovalo teplo, pláže a more. Avšak naplnili sa tieto predpoklady? To už teraz vieme.
V sobotu kúsok za Bratislavou na viedenskom letisku sme sa stretli s našimi českými spoluturistami. Prešli sme letiskom, ako vždy, meškalo lietadlo, ako vždy, a nálada bola dobrá, ako vždy. Prílet už za tmy nám z tepla moc neukázal, ale na krátky tréning to ešte stačilo.
Vďaka veľkému posunu po glóbuse sme pocítili jemný časový posun východmi slnka až tesne po ôsmej hodine rannej. To značilo výrazne dlhší spánok a dohnanie spánkového deficitu. Osobne to pre mňa nemohlo byť lepšie.
Avšak bolo. Výborná strava, ktorá nás poháňala vpred, bola aj mne pochuti. Vždy som sa dosýta najedol.
Tréningy, ako sa na sústredenie v zahraničí patrí, boli kúsok iné než na Slovensku. Viac menej sme boli stále v dunách, ale navštívili sme aj pár prímorských miest a tri vnútrozemské lokality. Po minuloročných skúsenostiach som sa výrazne rýchlejšie aklimatizoval na nový typ terénu. Niektorí s tým však mohli mať problémy.
Po náročnom týždni plnom tréningu, jedla a spánku sme sa museli vydať domov. Z komfortných 18°C do našich mrazivých podmienok. Z pláže do veľkomesta. Bude nám to chýbať, ale zas už sa nám cnelo za rodinami. Tak zas o rok.
napísal Tomáš
No a tradičné fakty? To zistíme až po úplnom dopísaní tréningových denníkov, zatiaľ je ale isté, že za 10 dní Tom dal 15 tréningov a jedny preteky s mapou, Filip o 3 tréningy menej… rozhodne to bola „pohodička“, akú v januári na Slovensku nezabezpečíme…už len kvôli 15-18 stupňom…
Tohtoročné prípravné zimné obdobie bolo veľmi zvláštne a neštandardné. Po dvoch covidových zimám sme sa tešili, že konečne bude všetko klapať a že konečne decká odtrénujú ako sa patrí.
Opak bol ale pravdou. V kategórii našich najstarších chlapcov sme najprv ladili na začiatok novembra na JWOC, potom neštandardne odpočívali v čase, keď mali začať trénovať. Takže dievčatá odpočívali, keď chlapci trénovali a naopak. Pre trénerov skvelá situácia: neodpočinok ani cez odpočinkové obdobie. No a malkáči, to bola túto zima samostatná „storka“. Každý tréning mali na striedačku soplíky, kašlíky, v ťažších prípadoch chrípky alebo covidíky-našťastie s ľahkým priebehom. Takže takmer všetky pripravené mapové tréningy sa neuskutočňovali, resp. boli za prítomnosti minimálneho počtu pretekárov. A to je pre trénera psychicky vyčerpávajúce a deprimujúce… roznášať kontroly pre dve deti…no keby sme sa hrali na hodinovú taxu, tak sme pomaly milionári…
Ale dosť bolo sťažovania, všetko zlé raz končí a my sme na začiatku jarného prípravného obdobia. U starších máme za sebou musím povedať veľmi slušnú kilometráž u Toma aj Filipa, Terezka plní svoj plán na 103%. Všetci traja splnili požadované limity na zaradenie do „A“ dorasteneckého tímu. Spolu aj a Rebeccou sa zúčastnili v januári repre sústredenie v Tatrách.
Anka robí obrovské pokroky v kondícii a drží kolektív svojím úsmevom na každom tréningu. Do partičky sme pribrali Lucku, aj keď s nami absolvuje len stredy a vikendovky, aj tak sa z toho tešíme.
CTM malo 1 mapový a 3 dráhové tréningy, no a už sa vééééľmi tešíme na poriadne akcie. Skorajarnú sezónu sme začali túto nedeľu na tradičnom Yeti cupe, Filip a Tomáš sa vrátili zo sústredenia v Španielsku.
Tak snáď náš už všetky bacily opustia a my sa opäť „zakusneme“ do poriadnej spoločnej prípravy.
Pred desiatimi rokmi sme sa vydali na dlhú púť, o ktorej sme nevedeli ako bude pokračovať, dokedy bude trvať a aké prekážky budeme musieť prekonať.
Prešlo desať rokov, trénerská dvojica Maroš a Alena pripravili ozaj veľa tréningov, množstvo kontrol a staviteľských chytákov a môžeme povedať, že to stálo za to.
Z množstva detí, s ktorými sme začínali, ktoré sa k nám v priebehu tých desiatich rokov pridali a ktoré sa OB prestali venovať sa dvaja najšikovnejší junáci Filip Bukovác a Tomáš Kasza ešte dorasteneckom veku (16-17 roční) prebojovali na Juniorské majstrovstvá sveta (kategória 19-20 roční).
A keďže v poslednom čase je celý svet „hore nohami“, už nás takmer ani neprekvapila správa v júli v deň odletu, že „JWOC sú zrušené“. V Portugalsku boli extrémne teploty a hrozné lesné požiare, miestna vláda zakázala v plánovaný týždeň pretekov vstup do lesa.
Nakoniec sa v júli bežali len šprintové disciplíny a lesná časť sa presunula na neskorú jeseň, keď sa ochladí…
Aké to bolo som sa popýtala Filipa…
Filip, keby si mal porovnať svoje pocity, keď si stál na svojom prvom juniorskom štarte (šprint) v júli a pár dní dozadu na štarte middle, bol tam „iný“ Filip ako v júli?
Veril som si viac, ale tým, že som predtým nikdy v portugalských lesných terénoch netrénoval (pred JWOC sme mali iba jediný tréningový deň v lese) som mal pocit takmer rovnaký…aj keď v novembri to bolo len kvôli terénu, pred ktorým som mal rešpekt.
Ako sa Ti páčili / nepáčili exotické terény Portugalska z pohľadu milovníka prírody a O-bežca?
Sú veľmi zaujímavé a špecifické, pre orienťáka zo SR to tým pádom bola nesmierne ťažká orientácia.
Chcel by si si tam ísť ešte niekedy zabehať (napr. na 5-dňové…)?
Určite áno, aj keď beh v tŕnistých krovinách a na mokrých šmýkajúcich sa skalách neboli veľmi príjemné (smiech…)
Filip, aké to bolo súťažiť v kráľovskej disciplíne – na klasickej trati – s 20-ročnými mužmi o dve hlavy vyššími a 20kg ťažšími?
Bolo to náročné, ale veril som si, že klasiku zvládnem odbehnúť celú (pre čitateľa: normálne je klasická trať v M18 približne 7-8km, na JWOC bola 10,8km) a ako moja trénerka hovorí „so cťou“.
Mali ste špeciálnu prípravu počas jesene alebo ste to brali ako výlet (=uvidíme ako to bude, veď tam ideme na skusy)…?
Smiech…to nepoznáte Alenku… Áno, úlohou bolo poriadne sa „vypretekať“ na všetkých klasických tratiach na väčších pretekoch široko-ďaleko, byť pripravený na mierku 1:15 000 a získať pocit sebadôvery. Z kondičného hľadiska nám trénerka pripravila „masaker“ v podobe nezvyčajných veľmi intenzívnych a náročných mikrocyklov. Nakoniec (aj keď nebolo mi niekedy všetko jedno) sme to celé zvládli aj s tanečnými tréningami v rámci prípravy na Venčekovú slávnosť.
Na ktorej z troch disciplín (middle, lesné štafety a long) si sa najviac bavil a v ktorej si podľa teba (nie podľa výsledkov) podal najlepší výkon?
Najviac ma bavila klasika – to bolo ozaj krásne, ale najlepšie som bežal na štafetách.
Bol to „krst ohňom“ – takí mladí a v tak náročných terénoch, čo očakávaš od najbližšej sezóny?
Kto ste nás sledovali, tak ste videli, že každá sekunda je jedno miesto – nielen na šprinte, ale aj v lese na 11km trati. Mnohí mi vraveli, že to tak bude už vopred, ale ja som to dáko len tak počúval… To pochopíte, až keď ste tam a pozeráte na vlastné výsledky na obrovskom monitore. Takže som určite vďačný všetkým, ktorí mi túto šancu ponúkli a pomohli ju zrealizovať. A preto si myslím, že ak sa mi podarí nominovať do Rumunska na JWOC, bude to tam veľmi ťažké. Bude treba „šľapať“ naplno od začiatku do konca a v tých kopcoch bežať na maximum celý čas. Chcem popracovať na mape aj kondičke. Psychika bude na prvom mieste – mať v hlave, že ten výkon má byť na 110%.
To, že u nás doma už jedna strieborná medaila z JWOC a práve z Rumunska visí (Marošova) je pre teba motivácia alebo „nočná mora“?
Jasné, že motivácia !
Máš nejaký odkaz pre tých, ktorí by niekedy chceli štartovať na JWOC?
Musíte byť namakaní viac, než si dnes viete predstaviť…a v každom tréningu, keď sa vám nechce bežať rýchlejšie si začnite rátať sekundy a teda miesta, ktoré práve strácate…
Ďakujem za rozhovor a želám veľa zdravia do ďalších tréningov…
