10-11.10. 2015 prebehlo v ČR vyvrcholenie tohtoročnej OB sezóny. Dve najprestížnejšie súťaže – súťaž trojčlenných štafiet v sobotu a družstiev (podľa vekových kategórii 5-8 členov) v nedeľu sa odohrávali v mestečku blízko slovenských hraníc – vo Vracove. Slovákom dobre známy typ terénu – pieskové duny dával tušiť pekelne rýchle trate, kde sa počíta najmenšie zaváhanie a aj jemný „soplík“ u niektorého z členov tímu môže posunúť nasadenú štafetu na nižšie miesta vo výsledkovej listine.
Ale po poriadku: z FBA za české kluby bežali: Magda a Hanka za Magnus, Paľčo, Maroš, Filip, Dušo a Alena za ZBM.
Zo Slovákov sa zúčastnilo ešte pár jednotlivcov, ale na bedni stál už len Jakub Dekrét z Ekonómu BB (v ČR za Žabovřesky Brno)-sobota zlato v H18, nedeľa striebro v kategórii dorastu.
Chcem trošku popísať výkony Bukovácov -Palča, Maroša, Filipa, Dušana a mňa, o cieľoch v Magnuse nech píšu Hanka a Magda. Ja len zhrniem ich výsledky: Magdina štafeta 15, Hankina skončila 28, Magdin tím 17, Hankin 24.
ZBM nenechalo nič na náhodu a posledný víkend sme doladili v nezakázaných priestoroch na prípravu na slovenskej strane Záhoria na chate Fáberky. Absolovali sme 4 kvalitné tréningy s SI systémom a niektorí aj s GPS (Filip).
Dopredu sme poznali rozdelenie na úseky do štafiet a tak sme z BA vyrážali nezvyčajne neskoro – do sychravého počasia s jemným mrholením a teplotou 7C sa nikomu veľmi nechcelo. Ale už pri vstupe na štadión vo Vracove sa naša nálada vyšvihla vysoko hore. Z prvého úseku mužov na prvom mieste práve finišoval Paľčo (9,7 km za 48,03min) a ZBM tomuto skvelému výkonu robilo patričnú kulisu. Na štadióne to vrelo, atmosféra hlavne u nás v ZBM bola úžasná. Paľčo môže ľutovať len to, že OB sa tento rok venoval ozaj málo, a v takom veľkom klube ako je ZBM ho nominovali až do tretej štafety, ktorá skončila nakoniec na 10.mieste. Krásne výkony mužov neskutočne ukončili holky zo ZBM, kedy historicky prvý krát stáli na bedni na MČR tri štafety z jedného klubu.
Filip zbieral skúsenosti na veľkých pretekoch, nasadili sme ho na prvý úsek a jeho štafeta v zložení troch 10-ročných chlapcov skončila medzi dvanástkarmi na krásnom 13.mieste zo 49 štafiet.
Vo veteránoch sme to rozbalili a s Marošom sme zhodne zabehli štvrtý najlepší čas na našich úsekoch, ja som štartovala z 3.miesta, Maroš to mal ťažšie – zo štvrtého, ale nakoniec bronzové medaile z kategórii H105 a D105 aj našou zásluhou putovali do ZBM.
V nedeľu síce ustalo mrholenie, ale teplota klesla ráno k 3 stupňom, zima sprevádzaná vetrom bola ozaj nepríjemná.
Po sobotných medailách v našom českom klube bola atmosféra ozaj neopísateľná, každý každému fandil a byť členom takého tímu je ozaj radosť.
Zdalo sa mi, že snáď každý piaty človek v tej mase ľudí na štadióne je červeno-čierny (oddielové farby ZBM). V žiackych tímoch boli prvé dva úseky dlhé – okolo 5 km (pre HD 14) a až potom nasledovali 4x 3km úseky a na záver opäť dva dlhé. ZBM ale momentálne nemá vekom výhodné zloženie na takúto súťaž a tak chudák Filip nasadený až na 6 úsek vymrzol až na kosť, kým sa dostal do lesa. Napriek tomu zabehol svojich 3,1km na za 25 min, čo mu môže kde-kto závidieť.

V našom tíme išlo všetko podľa dohody a predpokladov, keď naša prvá žena odovzdávala na 2.mieste, začalo ma štekliť okolo žalúdka a vedela som, že dnes opäť pôjde do tuhého (minulý rok sme skončili tretí). Petr mi odovzdal tretí, na prvé miesto sme strácali niečo vyše troch minút, na druhé asi 15-20 sekúnd. Bolo jasné, že druhé miesto musím stiahnuť (len som rýchlo rozmýšľala ako, lebo o súperke som vedela, že je perfektná mapovo a kondične je na to asi ako ja…-ťažká úloha). Rýchle rozhodnutie padlo pri prvom pohľade do mapy. Na jednotku bol jasný postup azimutom cez les, ja musím nasadiť po asfalte na kraji dediny rýchlosťou čo to dá a ešte trochu rýchlejšie (aj preto chodia Filip, Tomík a Lea na atletiku), sledovať ju v lese, nech ona spraví dohľadávku a len tam potom nabehnúť z asfaltu. Cestou naštudovať popis a postup na dvojku a už ju nepustiť. Keď som prvú ks razila pár sekúnd za ňou, našla som si čas na hlboký výdych a myšlienku: „je to super, úloha č.1 splnená, už to len vydržať 6,5km…). Trať bola strašne rýchla, kontroly nám len tak naskakovali, netlačila som sa dopredu, skôr som sa snažila takticky čakať na jej chybu. V tak rýchlom teréne by som jej neušla a keď tak, len do chyby…všetko som kontrolovala, raz súperka orazila vedľajšiu jamu, ja na ňu: „Kati, viac doprava!, to není naše!!!“- a prvá razím tú správnu kontrolu. Stále som očakávala vetvenie tratí, a stále nič…
Pri mojom prebehu verejnou kontrolou ZBM hučali neskutočne nahlas – tak, že som ani nedokázala počúvať komentátora, kde je naša prvá súperka. Tušila som ale, že ju máme asi kúsok pred sebou, keď tak hučia a aj som vedela, že my dve sme bežali výborne. Posledných päť kontrol do cieľa som dala bez chyby a povedala som si, že keď mi ZBM dáva, čo mi dáva, odmením sa aspoň pekným finišom, nasadila svoje obľúbené tempo „nadoraz“ a ofúkla som Katku ako rýchlik. Z tretieho miesta som odovzdala štafetu Marošovi na prvom (prvú ženu sme obehli kdesi v lese, ani sme ju nevideli) s malým náskokom a slovami, že mu verím… Potom sme už len popíjali burčiak na Marošove zdravie a jemne nervózne očakávali informácie z rádiovej kontroly. Maroš to udržal a vtedy som si už ja potichu bola istá, že máme zlato. Pri prebehu verejnou vyzeral veľmi dobre a suverejne najrýchlejším časom na dnešných tratiach pribehol pre zlatú medailu !!!
A aby ste mali predstavu o rýchlostiach v nedeľu: Palčo 9,1km za 40,45min, Maroš 8,2km za 37,43, Alena 6,8km za 40,45min, Dušo 9km za 73,08, Fili 3,1km za 25min.

Myslím, že to z jedného víkendu mať 2 české medaile sa hneď tak nezadarí hocikomu a tak sa veľmi s Marošom tešíme, že nám to práve tento víkend vyšlo. Samozrejme naša radosť je obohatená o super vystúpenie Jakuba Dekréta (dobehol na štafetách prvý z prvých úsekov a na družstvách tiež) a jeho zlato a striebro majú úžasnú hodnotu a snáď aj prísľub pre slovenský OB. Teší nás aj Filipova odvaha na prvé úseky (asi to má v rodine), Paľčo ukázal, že možno sa nemusí až tak venovať atletike a mohol by sa občas ukázať aj na OB. Pár nenápadných ľudí zo Slovenka sa nestratilo v mase orienťáckej veľmoci a ukázalo, že slovenský OB má ešte svoje želiezka v ohni… len sa netreba báť to ukázať!!!