Posledná aprílová sobota a prvá májová nedeľa patrila na slovenskej scéne orientačného behu Majstrovstvám Slovenskej republiky v šprinte a šprintových štafetách. Celé podujatie sa konalo v Sliači v kúpeľnom meste. Avšak to už malo svoju slávu celkom za sebou.

V sobotu sa konalo MSR v šprinte. Štart bol v trochu nevhodnom čase obeda, napriek tomu sme sa na trať vydali nadšení. Kúpeľné mesto na prvý pohľad neponúka žiadne veľké záludnosti (ani na druhý), ale predsa sa zopár ľuďom podarilo urobiť chyby. Našťastie nám nie, takže si väčšina z nás odniesla zlaté medaile.

Poobede sa konalo aj MSR v TempO, ktoré sme organizovali. Mnohí si túto menej častú formu orientačného športu vyskúšali, hlavne preto, že sa pri nej nemusí behať. Naši skúsení pretekári s medzinárodnými ambíciami však podali úžasné výkony.

Večer boli na spestrenie už tak náročného programu ešte krátke nočné preteky. Z nás sa však nik nezúčastnil, aká škoda.

Namiesto toho sa však naša malá dorastenecká družina vydala do blízkeho Zvolena na tréning. Krátke postupy na mape z pred troch rokov, ktorá už nebola vždy úplne presná, boli výborný tréning koncentrácie a práce s mapou.

Na sviatok práce nás čakali už len šprintové štafety. Ráno o približne desiatej bol nulový štart. Keďže štafety boli šprintové, preteky rýchlo ubiehali a väčšine ľudí sa darilo. Mnohí mali problémy s razením správnych kontrol, my až tak nie, takže ďalšia várka zlatých medailí pristála na našich krkoch.

Preteky boli z nášho pohľadu úspešné, Sliač nám doprial. V závere sa už len patrí poďakovať klubu Viatoris Zvolen a pomocníkom od nás, za dobre zvládnuté preteky a lepšiu organizáciu než mala minulý rok Bystrica.

Tak zas nabudúce.

https://photos.app.goo.gl/o9FvNGhaona7eXCE9

V rámci pri prípravy na majstrovstvá Európy dorastu sa skupina našich mladých reprezentantov vydala do dejiska šampionátu. Ten sa bude konať začiatkom júla v mestečku Šalgótarján neďaleko slovenských hraníc.

Už cez víkend na nás čakali nominačné preteky kúsok za mestom. Naplánované boli stredná a dlhá trať. Lesy boli napriek tomu, že sme boli v Maďarsku, celkom kopcovité. Trate boli celkom náročné, po výdatných dažďoch sa extrémne kĺzalo, no aj tak sme vybojovali kvalitné umiestnenia.

Po pretekoch sme sa chystali vydať na reprezentačné sústredenie, taktiež v okolí. Ubytovanie bolo však na Slovensku, aby sme aspoň trochu podporili domáci cestovný ruch.

Ako už to býva, tréningy sme mali v lese aj v meste. Tréningy boli v rámci oficiálnej prípravy na majstrovstvá, takže s nami na každom tréningu pretekala aj konkurencia z iných výprav.

Lesné tréningy boli zvláštne. Na pretekoch totiž lesné porasty, v Maďarsku typický veľmi husté a nepriebežné, neboli také, aké mali. Vlastne tam neboli. Na tréningoch sa však zas objavili, čo nás mnohých prekvapilo, a možno nás aj zlá voľba oblečenia stála časť kože.

Šprinty, ktoré boli v prevažnej miere v meste, boli sklamaním. Terén nespĺňal kvalitu takéhoto podujatia a posledný klinec do rakvy tomu dala o ničom stavba tratí. Druhý šprintový tréning bol okorenený dažďom, čo spôsobilo, že sa mnohí z nás riadne skĺzli po zadku či po schodoch.

Zaujímavý bol ešte posledný lesný tréning, úseky s hromadnými štartmi. Tento zvláštny druh adrenalínovej zábavy sa nevidí tak často, hlavne v takomto hojnom počte. Boj o pozície, hlavne v zadnej časti poľa, bol niekedy trochu krutý. Človek mohol byť trochu postrčený a na klzkom povrchu mohol letieť dole aj pár metrov alebo do najbližšieho pichľavého kra.

Ubytovanie na Slovensku bolo fajn, i keď trochu mimo v lese, čo asi negatívne ovplyvnilo aj výber stravy. Ale veď večere boli dobré a na koniec ešte dezert, no čo si viac človek môže priať. Toto rekreačné stredisko z obdobia komunizmu v Cerovej vrchovine nás najviac potešilo tým, že v jedálni bol pingpongový stôl.

Počasie bolo tiež skvelé, skoro letné teploty boli po dlhej zime vítaná zmena. Len posledný deň pršalo.

Obedy sme si museli zvyčajne zháňať sami. Centrum Šalgótarjánu však ponúkalo veľa možností jedla, takže sa dalo vybrať. Naše odporúčanie je Sárkány Büfé na rohu námestia v miestnom obchodnom dome. Pani, ktorá vydáva jedlo, síce vie len maďarsky a čínsky, dohodnúť sa však zvládli aj tí z nás, ktorí ani jeden z týchto jazykov neovládajú.

Celkovo nás táto príprava určite posunula bližšie k našim cieľom, čo sa dá považovať za plus. Samo o sebe to bolo naozaj fajn, všetci sme si to užili. Tak zas nabudúce.

https://photos.app.goo.gl/XbAPCStX9gwHiDyM6

Ani na Veľkú noc netreba zaháľať, a preto sme sa tak ako už mnohokrát, vybrali do Čiech. S obyvateľmi tejto zvláštnej krajiny sme si užili Veľkonočné sústredenie v Jizerských horách.

Po dlhej ceste na ďaleký sever sme si hneď uvedomili, že prežitie nebude zadarmo. Kopce boli vysoké, kamene obrovské a bažiny (ak teda nebol ešte sneh) mokré. Celkový dojem z lesa bol však naozaj skvelý. Vyzeral trochu ako z nejakej rozprávky.

Väčšina tréningov bola práve v lese. Ako sa nakoniec ukázalo, nie každý bol až tak pekný, ako ten pri chate. Aj napriek tomu boli všetky tréningy úžasné. Mapy občas už neboli tak presné ako kedysi, ale tak kamene snáď nikto nepresunie, takže sa aj tak vždy všetci z lesa šťastne vrátili.

Jeden tréning sme mali aj v pieskovcoch, v tejto českej dominante a výstavnom klenote v orientačnom svete. Skaly boli krásne, i keď nebolo dosť času si ich pozrieť. Predsa len, keď človek rýchlo beží, niečo mu ujde.

Na program sa dostal aj krátky šprintový tréning v Českom Dube. Mesto nebolo tak zaujímavé a náročné, no napriek tomu sa malé chyby dali spraviť. Kruciálny bol hlavne beh a správna voľba, inak sa na krátkych úsekoch dalo naozaj veľa stratiť.

Medzi tréningami sme si mali čas aj oddýchnuť, napríklad pri futbale, ping pongu či šípkach. Jedlo nám tentoraz bolo varené, takže na Míšinu domácu stravu nemalo, ale človek zje všetko, keď je hladný. Hlavne sa vždy dalo nájsť niečo aj po jedle, koláčikov a iných pochutín bolo vždy dosť.

Nezabudli sme ani na tradície. Už tradičné medovníčky, kraslice a príprava korbáčov neodmysliteľne patria k Veľkej noci. V pondelok ráno nás potom čakala tradičná šibačka, po ktorej nasledovali už len štafety.

Aby nás nebolo málo, spojili sme sa ešte s jedným klubom, ktorý pobýval v okolí. U nich je tradíciou, že sa tieto štafety behajú bez kódov. Zároveň sú mnohé kontroly príliš blízko seba, takže je ľahké sa zmýliť. Po dobehu všetkých úsekov, nebolo mnoho štafiet, u ktorých by nechýbal nápis Disk. (pozn.: Filipova štafeta nediskla a dokonca aj vďaka precíznemu Filipovmu mapovaniu na treťom úseku zvíťazila)

Celkovo bolo sústredenie určite prínosom pre všetkých, ktorí sa ho zúčastnili. Nové skúsenosti a vedomosti môžu byť nápomocné pri ďalšom putovaní lesom. Tak zas nabudúce.

Veľká noc v skalách a skalkách – Fotky Google

Po dlhom zimnom období bez pretekov sme sa konečne na jedny dostali. Boróka kupa v Maďarsku počas posledného februárového víkendu bola pre mnohých z nás prvými pretekmi sezóny. A určite sme netrénovali zbytočne, aspoň teda podľa výsledkov.

Už v piatok sme sa chceli na pre Slovensko nezvyčajný terén pripraviť, avšak veľká diaľka a ešte skoré západy slnka nás o túto možnosť pripravili. Tak sme aspoň skôr prišli na ubytovanie a mohli si pred skrátenou traťou viac odpočinúť.

Prvá etapa na okraji Bócsi nebola vôbec ľahká. V borievčí sa dalo ľahko stratiť a zároveň, ak človek nenašiel správnu cestu, stálo ho to množstvo škrabancov a času. A tam, kde neboli borievky, zastúpili ich iný zástupcovia flóry, ktorý tiež škrabali a pichali, kde sa dalo.

Druhý deň sme očakávali viac behu cez borievčie, avšak stavitelia nás prekvapili a postavili to tam, kde deň predtým. Prejavovala sa už aj únava, pieskové podložie nie je pre beh úplne vhodné. Práve kvôli únave a nepozornosti sa stalo mnoho chýb, ktoré stáli našich pretekárov popredné umiestnenia.

No napriek všetkému sa mnohým podarilo získať cenný kov, keď sme získali až 6 pódiových umiestnení. Preteky mnohým z nás poslúžili aj ako tréning, aby sme na slovenských pretekoch obstáli v ťažkej konkurencii. A samozrejme aj preto, lebo terén je pre Slovensko nesmierne nezvyčajný, takže ako niečo nové a nepoznané.

Po dlhých rokoch, kedy sústredenia centra talentovanej mládeže neboli, sa s organizáciou opäť začalo. Pre ich návrat pod hlavičkou práve nášho klubu bol vybraný veľmi známy a populárny terén, Záhorie.
Prvý tréning čakal na väčšinu členov CTM už v piatok, aby bol terén využitý čo najviac. Iné povinnosti a zimné obdobie však umožnili len nočný tréning. Pre každého, kto aj za prísnych protipandemických opatrení prišiel, bola pripravená trať na mieru jeho kategórií a výkonnosti. Po nečakane výdatných dažďoch boli aj zvyčajne suché močiare pod vodou, takže bez vody v topánkach sa len tak niekto nevrátil.
Večerné porady sa na našich sústredeniach stali už tradíciou, ktorá sa preniesla i sem. Ich téma však bola iná, a práve kvôli prechodu CTM pod nové vedenie sa riešili primárne organizačné otázky. To, čo kto potreboval, tak zistil, alebo ak nie, tak sa opýtal, a tak zistil. Avšak dlhá prednáška, večerné hodiny a pohodlné pohovky mnohých jemne uspali.
V sobotu nás čakali dva tréningy, okruhy a koridor. Silná konkurencia, ako je pre CTM bežné, splnila účel a pripravila nám atmosféru pretekov pre doobedné okruhy. Boli nesmierne rýchle. Každá chyba mohla vo výsledku znamenať veľkú stratu a prepad výsledkami. Poobedňajší koridor bol menej o pretekaní a viac o presnosti. Presnosť však oblúkom minula organizátorov, ktorí nesprávne rozmiestnili mapy ku kategóriám. Niektorí preto trénovali trochu menej, respektíve viac ako mali.
Medzi tréningami nám naši kuchári, áno kuchári, pripravovali chutné jedlo, takže nikto netrpel hladom. A ak niekoho premohol hlad, mohol si vybrať z pestrej palety koláčov a iných pochutín. Voľný čas sme zas mohli stráviť pri vybavení chaty, ako napríklad pri gulečníku alebo stolnom futbale. Keď sa zrovna niekomu neušlo tágo, mohol preberať postupy či si zahrať šach.
Keď nastal posledný deň, s ktorým prišli aj posledné tréningy, väčšina z nás už bola celkom unavená. A takto ráno sme opäť mali náročný tréning, štafety. Opäť pretekárske tempo, umocnené tímovým duchom z nás vybičovalo obdivuhodné výkony a preteky boli až do konca nesmierne napínavé. Poobedná trať na mape, kde boli len vrstevnice, bola už len kľudný dobeh po sústredení. Napriek tomu sa mnohí nevyhli chybám a zbytočne stratili.
Celkovo sa sústredenie určite vydarilo. Zo subjektívneho pohľadu mojej osoby a vyjadrení, ktoré som počul, usudzujem, že by sme v takýchto sústredeniach nemali prestávať a určite by sme ich nemali opäť nechať na dlhé roky upadnúť. A len tak mimochodom, počasie bolo úžasné.

https://photos.app.goo.gl/caejfi9R11d4gEd6A

foto od Kristínka