Nastal čas, na ktorý sa teším celý rok. Dvojtýždňové letné sústredenie vo Švédsku s našim českým klubom TJ Spartak 1. brněnská. Po dlhej ceste, kde sme ešte pred plavbou trajektom stihli tréning v poľských pieskových dunách a po príchode na švédsku zem veľmi technický tréning v Ahuse, sme prišli k malebnej červenej drevenej klubovej chate OK Enen v Enkopingu, kde sme boli ubytovaní. Na druhý deň sme ešte stihli zoznamovací tréning, a už sme stáli na štarte najväčších pretekov v orientačnom behu na svete, O-ringen, kde bolo tento rok okolo 12 000 bežcov. Pre skoro všetkých z nás boli tieto veľké 5-etapové preteky po prvýkrát náročné, ale v obrovskej konkurencii z rôznych krajín sme sa nenechali zahanbiť a zabehli pekne. Po poslednej etape sme sa z univerzitného mestečka Uppsala, kde bolo centrum pretekov, unavene vracali na ubytovanie, ale žiadny oddych nás nečakal. Dvojfázové trénovanie vo švédskych lesoch porastených čučoriedkami až po kolená nás neskutočne obohatilo. Voľný čas bol vyplnený hraním Spikeballu, futbalu, Ligretta a hlavne Bangu. Niektorých z nás Míša učila piecť jej výborné koláče či palacinky, každý večer sa vďaka modernej technike a GPS perfektne rozoberali tréningy a bol aj pravidelný spoločný strečing (au). Na konci nás čakali najväčšie štafetové preteky na svete, ale vo verzii do 20 rokov, kde sa naša desaťčlenná HD20 štafeta umiestnila na 9. mieste spomedzi 99 štafiet a šesťčlenná HD14 štafeta na 14.mieste zo 100 štafiet. Unavení po prebdetej chladnej noci plnej povzbudzovania sme sa vrátili domov a spali ešte 3 dni.
Po dlhom lete z Budapešti do Porta a asi dvojhodinovej ceste autom sme sa dobojovali na naše ubytovanie. Bývali sme v mestečku Penalva de Castelo neďaleko centra pretekov.
Pretože bol JWOC v lete v Portugalsku, kde býva teplo a občas horia lesy, zakázali miestni správcovia vstup do lesa. To by neznelo tak zle. Lenže my sme v tom lese chceli behať. Takže organizátori museli hľadať nejaké riešenia.
Prvý a druhý deň prebehli ešte podľa plánu. Keďže prvá disciplína bola práve šprint mimo lesa, tak sa vlastne nič vážne nestalo. Prvý deň bol tréning a druhý sa už bežalo na ostro. Preteky samotné sa konali v obci Carapito. Trať bola technická v úzkych uličkách s mnohými umelými zábranami, ktoré dokázali sťažiť výber cesty ku kontrolám. Záver bol aj kúsok lesom za mestečkom, ktorý našťastie nehorel.
Organizátori prišli s riešením zásadného problému s lesnými disciplínami. Pridali do programu šprintové štafety a tzv. urban relay (tj. mestské štafety). Len šprintové však mali mať prívlastok majstrovské, lebo urban relay nie oficiálna disciplína. Takže nás čakali už len dve disciplíny počas piatich dní.
V utorok malo byť voľno, tak sme to vzali na tréning do Dornelasu. A mali sme celkom šťastie, keďže, ako sme potom zistili, sa urban relay mali konať práve tam. Mestečko bolo pekné, tak ako aj tie ostatné. Poobede sme na ubytovaní relaxovali pri bazéne a snažili sa počas portugalských letných dní schladiť.
Šprintové štafety v stredu sa konali tam kde šprint. Bolo by ale príliš ľahké bežať v podstate zas takú istú trať, takže organizátor zmenil postavenie zábran, čo nás celkom nachytalo. A narozdiel od šprintu si dali záležať aby to nikto neposlal cez súkromné pozemky.
Štvrtok, opäť voľný deň. Dali sme tréning trochu ďalej od ubytovania. Tam sme navštívili ešte miestnu skalu v strede mesta z ktorej bol celkom fajn výhľad. Obed sme mali v reštaurácii v Aguiar da Beira (centrum pretekov). Pri reštaurácii bol bazén a tak sme tam ostali a chvíľu sa socializovali aj ostatnými reprezentáciami.
Posledné preteky sa konali v piatok. Ako už som spomínal, centrum bolo v Dornelase. Formát štafiet bol taký ako pri lesných štafetách. Trať znova poznačili umelé zábrany a samozrejme trochu aj narýchlo príprava tratí. Keď človek musí skákať po paletách aby vyliezol na dvojmetrový múr tak to úplne nevypovedá o profesionalite. Po nás sa ešte bežali preteky trénerov, vrchol celého týždňa.
V sobotu už sa nič nedialo. Deň sme strávili v športovom centre v Aguiari, kde sme opäť mali obed a zároveň nás tam čakali rôzne sociálne aktivity. Večer už len spoločná večera a záverečný banket. Následne cesta domov s tým rozdielom, že sme prilietali do Viedne.
Taká bola prvá časť tohtoročného JWOCu, ktorého lesné disciplíny boli preložené na november.
No a pár dôležitých údajov: Obaja naši borci mali v čase pretekov 16 rokov a súťažili medzi 19-20 ročnými reprezentantami z iných krajín.
Výsledky šprint: 3,3km
Filip 93.miesto (strata 3:39), čas: 17:24
Tomáš 123.miesto (strata 5:04), čas: 18:49
Šprintové štafety:
Štafeta A: Filip vybiehal na 2.úsek z 23.miesta a odovzdával na 28.mieste so stratou 2,48min na vedúcu štafetu. Celkovo skončila štafeta na 10.mieste so stratou 4:19 na víťaznú štafetu (zloženie: Miklušová Tamara, Bukovác Filip, Roháč Martin, Kováčová Zuzana).
Štafeta B: Tomáš vybiehal z 27.miesta a odovzdával 37. so stratou 4,38min. Z jednej krajiny bola oficiálne hodnotená len jedna štafeta, neoficiálne slovenské „B“ (Ľubka Weissová, Tomáš Kasza, Martin Knor a Viki Kostercová) obsadilo 48.miesto, celkový počet štartujúcich štafiet bol 52.
Mestské štafety: 3-členné/dĺžka: 4,3km
Z našich chlapcov v nasadenej bežal len Filip (zloženie: Martin Roháč 17:01, Filip Bukovác 18:54, Martin Knor 19:30). Štafeta skončila na 25.mieste zo 41.oficiálnych štafiet.
Kým dorastenci ladili svoje sily a zhromažďovali všetky dostupné informácie o terénoch na EYOC pod vedením Aleny a Maroša, zbytok klubu bojoval zo všetkých síl na rebríčkovej súťaži INOV cup 2022. Dvojkolo bolo pripravené na území bratislavskej Rače a tak Marekovi odpadli kuchárske starosti a deti mohli spať doma.
A to, že sa farmaceuti vedia ukázať všade, svedčí aj Kristínkin album zo stupňov víťazov.
V štvrtok 30. júna sme si len prevzali vysvedčenia a už sme cestovali do maďarského Šalgotaryánu pri slovenských hraniciach, kde sa tento rok konali Majstrovstvá Európy dorastu 2022. Z nášho klubu sa do slovenského reprezentačného tímu nominovali 4 bežci-Tereza Kendrová W16, Rebecca Herna W18, Tomáš Kasza M18 a Filip Bukovác M18. Pripravovali sme sa na ne dlho (mali sa totižto konať už v roku 2020, ale kvôli covidu boli presunuté), a tak sme sa veľmi tešili a boli odhodlaní podať čo najlepšie výkony.
V štvrtok večer nás po príchode na (nie príliš dobré) ubytovanie kuchár prekvapil studenou mliečnou ovocnou polievkou, ktorú nikto nezjedol. Po večeri sme mali reprezentačnú poradu a išli spať. Na izbách bolo hrozné teplo a iba jedna izba mala strašne hučiacu klimatizáciu. V tej izbe boli odvtedy skoro všetky porady.
1.7. v piatok ráno sme vstali do rozpáleného rána. Doobeda sme absolvovali modelový tréning na dlhú trať a štafety, ktorý bol na mape, kde sme už jeden tréning mali, takže slúžil skôr na odskúšanie vegetácie (susedil s embargom, takže sme dostali veľmi presné informácie o type terénu) a popozeranie súperov. Poobede sme mali modelový tréning na šprint, ktorý bol v tiež na mape, kde už sme raz boli, takže nám moc nedal. Večer sme sa, dúfajúc, že sa ochladí, vybrali na technický model a po večeri a porade rýchlo do postele a spať pred pretekmi ďalší deň.
V sobotu 2.7. sme sa zobudili plní očakávaní. Čakala nás dlhá trať vo veľmi kopcovitom dubovom lese plnom rýh v 30 stupňových horúčavách. Po príchode do predštartovej karantény sa už každý sústredil na svoj výkon. Nám sa darilo celkom dobre, keď si Tereza Kendrová dobehla v kategórii W16 pre 17. miesto, Filip Bukovác v M18 dofinišoval 31., Tomáš Kasza v M18 dobehol 52. a Rebecca Herna vo W18 skončila 66.
Long bol naozaj ťažký aj mapovo aj fyzicky, napriek tomu sa nám všetkým páčil. Po sprche a zmrzline sme sa presunuli do event centra, kde sa konalo odovzdávanie cien, večera a frienship party/banket. Môžem povedať, že síce sme nevyhrali, ale banket sme začínali aj končili. Pre všetkých z nás to bol prvý banket, keďže minulý rok kvôli covidu nebol, a tak sme si ho poriadne užili. Naše outfity sa napriek počiatočným pochybnostiam nakoniec všetkým páčili. Unavení sme aj v rozpálených izbách rýchlo zaspali.
Filip 31.miesto
Tomáš 52.miesto
Rebecca 66.miesto
Terezka 17.miesto
V nedeľu 3.7. o 15.00 sa štartoval šprint. Najrýchlejšia disciplína sa konala v centre Šalgotaryánu a cieľová rovinka bola na malebnom námestí plnom kvetov (ktoré padli za obeť pri robení víťazných vencov). Kvôli neskorému štartu sme vstávali neskôr, išli sa rozklusať a po ľahkom obede sme sa pomaly začali pešo presúvať do predštartovnej karantény. Teplota ovzdušia a páliace slnko boli naozaj neznesiteľné. Šprint bol veľmi bežecký a fyzický, a nie až tak mapovo ťažký, čo veľmi nahrávalo Maďarom, ktorí vyhrali 3 zo 4 kategórií s veľkým náskokom. Tomáš pre 29. a Filip pre 38. miesto, Rebecca si dobehla pre 70.miesto.
Teri šprint
Rebecca šprint
Filip šprint
Tomáš šprint
V posledný deň EYOC-u, 4.7., v pondelok, pre nás boli pripravené trojčlenné štafety. Kvôli nedostatku dievčat v kategórii W16 rozbiehala Tereza štafetu vo W18, kde obstála v konkurencii starších dievčat a predávala Rebecce na 12.mieste, ktorá predávala Sime Mihaličovej na 14. mieste a nakoniec táto štafeta skončila 15.
Filip rozbiehal štafetu v M18, kde predával na 15. mieste, ale s malou stratou a v balíku, Adamovi Trepáčovi, a Tomáš Kasza dofinishoval na 15.mieste. Štafety boli veľmi technicky náročne a bežali sa vo vysokej rýchlosti, každé malé zaváhanie znamenalo sekundy od víťaza. Napriek náročnej konkurencii sme ukázali svoje kvality a pekne sa umiestnili.
V celkovom hodnotení tímov sme skončili 19.
EYOC sme si užili, dosiahli dobré výsledky, odniesli cenné skúsenosti, spoznali nových kamarátov z iných krajín a sme motivovaní trénovať ešte lepšie, aby sme sa nominovali na ďalší EYOC a podali ešte lepšie výkony.
Dátum tohtoročných Majstrovstiev Európy dorastu sa nezadržateľne blížil, a tak sa západoslovenské CTM vybralo na sústredenie do maďarských lesov dôkladne sa pripraviť na nepriebežnosť hustníkov, šmykľavosť rýh a hrubej vrstvy listov na zemi, využívanie zvieracích chodníčkov a hlavne si dodať sebavedomie pred tak dôležitými pretekmi. Absolvovali sme 4 mapové tréningy, vyladili posledné chyby, na poradách si ešte naposledy prebrali taktiku a dostali záverečné rady, a už sme pripravení na vrchol našej sezóny.
Po vyhlásení výsledkov štafiet sa štvorica reprezentantov SR z Farmaceutu presadla do iného auta a vydala na dlhú cestu do Janova nad Nisou, kde ich čakalo reprezentačné sústredenie v náročných terénoch Jizerských hôr. Absolvovali 7 mapových tréningov, 2 dokonca na mape z minuloročných majstrovstiev sveta, jeden tréning zahrňoval 1,5km dlhý azimut terénom bez mapy, iba podľa koliečka na buzole, a naučili sa mnoho nových vecí. Mimo iného aj vypili straaašne veľa pravej českej malinovky.
Druhý júnový víkend sme navštívili dedinu Poniky na strednom Slovensku. Čakal nás majstrovský víkend v kopcovitých lesoch plných terénnych útvarov po ťažbe a dokonca s lúkami a húštinami podobnými Boroke.
V sobotu sme po dlhej ceste na štart vybehli na strednú trať a bojovali o titul majstra SR. Výborne sme sa popasovali s náročnými technickými traťami a víťazstvo si odniesol Filip Bukovác, Ján Mižúr, Hana Šmelíková a Boris Kocúr, strieborná medaila visela na krku Tereze Kendrovej, Peťkovi Kotuliakovi, Alene Bukovácovej a Rebecce Hernej, bronz bral Tomáš Kasza a Dušan Hrnčiar. Večer klasicky porada o taktike na zajtrajšie štafety a rýchlo spať, aby sme neboli na skorom štarte unavení.
V nedeľu sa v rovnakom priestore konali štafetové majstrovstvá. Atmosféra bola úžasná, nervozita by sa dala krájať a všetci sa veľmi tešili. Nechty sme mali nalakované v klubových farbách, na tvárach nakreslené klubové vlajky a boli sme odhodlaní vyhrať. Preteky boli napínavé, verejnú kontrolu si veľa ľudí nevšimlo, kontrol bol v lese veľa, a tak bolo ľahké pomýliť sa. Bolo potrebné ísť naozaj bez chyby a vydať v horúčavách zo seba všetko. Majstrami SR v štafetách sme sa stali dvakrát a bronz sme tiež brali dvakrát
