Čas polročného vysvedčenia a teda aj jednodňových prázdnin na neúprosne približoval. Predpovede počasia však boli stále zlé a horšie… Vidina snehu na Skalke bola neustále mizerná. Až prišiel konečne vytúžený piatok a my sme vyrazili. Komplikovaná logistika sústredenia a súčasne Majstrovstiev SR v LOB dostala konečnú podobu. Malkáči a rodičia spia v Štubni, väčšia časť „lobákov“ hore na Skalke.
O siedmej večer preberáme hornú chatu a skúšame podmočený štadión a priľahlú „inlajnovku“. No nezdá sa to byť tak hrozné, ak by v noci ešte trošku prituhlo… Dolniaci majú bežecký tréning spojený s guľovačkou, na ktorú pozbierali sneh z celej lúky… Rýchlo spať, nech máme ráno silu na MSR jednotlivcov.
Kvôli nedostatku snehu sa usporiadatelia rozhodli pre systém „one men relay“, čo v preklade znamená, že sme podľa kategórie dva-tri krát vymieňali mapu. Od „relay“ sa to líšilo tým, že trate boli rovnaké, nie rozfarstované.
My – „deti od Dunaja“ sme bojovali všetkými silami. Zimné sústredenia sa (aj keď len minuloročné /lebo tento rok sme mali sneh prvý krát) bolo vidieť vo výsledkoch: Chlapci v M18 zobrali zlato (Filip) aj striebro (Viki), dievčatám sny o medailách zobrali Maďarky. LOB je taký: kto má odjazdené a trošku chápe mapu, v slovenských podmienkach má šance vysoké. Ale na druhej strane ani tu neberie medailu každý…
Vedeli sme, že nedeľa bude pre FBA „úrodnejšia“ na medaile. Ono matematika nepustí: keď sme mali v M18 v sobotu zlato a striebro, aký bude výsledok v nedeľných dvojčlenných štafetách? Večer sme potaktizovali, dali bojovú poradu o blízkej budúcnosti… Vzhľadom k Jelkiným super lyžiam a mizernej snehovej pokrývke sme takticky uvoľnili miesto mladším. Chlapci M18 potvrdili svoje kvality a tak nám cinkla prvá zlatá. V nedeľu po urputnom boji Lea s Beky vybojovali svoje prvé „ženské“ bronzové medaile.
Jelka s Alenou s prehľadom vyhrali W90 – nad čím mnohí krútili hlavami, ale v podstate by sme vyhrali aj M70…
Naši muži – mladí vetoši doplnený vetoškou (Hrnky s už tradične požičaným Mikim / Maroš s Vladášom/ Ivan s Peťou) obsadili všetky tri medailové pozície…
A tak aj tento rok môžeme povedať, že FBA pomáha udržať LOB na Slovensku pri živote a my sa snažíme vychovávať deti všestranne, nielen bežecky…
Pekný víkend za nami, medaile rozdané a my pokračujeme v sústredení. Vďaka patrí Marekovi a Kristínke, ktorí sa v čase našej honby za zlatými a inými medailami starali o deti. Marek ich poriadne ponaháňal – malkáči najazdili každý deň 15km…podvečer čas na chate využili na orienťácke téorie…
V pondelok ráno sa budím na zlovesné bubnovanie dažďa na okná našej chalúpky. K tomu kvíliaci vietor…je mi do plaču…už tretie sústredenie túto sezónu, plánované na bežkách a zasa nič…chodím po chate ako zúrivý tiger po klietke, čarujem, nech sa kvapky zmenia na sneh…včera poobede to už bolo dosť zúfalé…kdeže Jelkine nové lyže – to už nebolo ani na moje 10-ročné „dreváky“…konečné rozhodnutie: malkáči ostávajú dole a budú mať výbehy kopcov, my zrejme opúšťame Skalku a pôjdeme behať kdesi do lesa pri Nitre… to nie je dážď, ani sprcha, to je “záclona“ vodopádu…fuj, fakt mrzké počasie…chalani vyliezajú z postelí, jeden nahnevaný viac než druhý… snažím sa o dobrú náladu v mužstve, zľahčujem situáciu a vysvetľujem, že nie som Perinbaba… niečo po ôsmej sa dážď definitívne mení na sneh !!! rýchlo opúšťame chatu a bežkujeme v ústrety silnému vetru a snehovej chumelici… Sneh bolestivo naráža do tváre, pichá v očiach, v zjazdoch je lepšie oči zatvoriť… ale bielej periny pribúda. Každou odjazdenou „peťkou“ je menej a menej vidieť hnedé listy, kamienky a konáre. Ani sa mi nechce ísť domov…konečne sneh…ale sme celí mokrí a tak musí zvíťaziť rozum nad živočíšnymi pudmi (lyžovať) a opúšťame vysokohorské stredisko. 100 výškových metrov nižšie sa sneh mení na nechutný dážď. Odchádzame, aby sme sa o 4 dni vrátili oddýchnutí do rozprávkovej bielej krajiny a vychutnávali si konečne zimné radovánky…
foto od Alena
foto od Vladáš
foto od Borka Šmelíková
foto od Komanovci
a ešte od Braňa: